Žijeme v dobe informačného prebytku a zároveň intelektuálneho hladu. Na jednej strane máme neobmedzený prístup k poznaniu, na druhej strane sa vynárajú staronové prízraky – náboženské dogmy a konšpiračné bludy, ktoré oslovujú masy.
Prečo?
Pretože indoktrinácia je jednoduchá. Kritické myslenie náročné.
A práve tento rozdiel rozhoduje o tom, v akom svete budeme žiť – ako jednotlivci, aj ako civilizácia.
Dve mysle, dve spoločnosti
Ak by sme mali dnešný svet rozdeliť nie podľa národa, triedy či rasy, ale podľa spôsobu myslenia, dostali by sme dve kategórie:
• Tí, ktorí veria, lebo im to niekto nakázal.
• Tí, ktorí premýšľajú, aj keď je to značne nepohodlné a náročné.
Dogmatická náboženská a konšpiračná indoktrinácia vychováva ľudí, ktorí hľadajú istoty, nie pravdu.
Kritické a analytické myslenie vychováva ľudí, ktorí hľadajú pravdu – aj keď je neistá, komplikovaná a často ide aj proti ich vlastným zažitým presvedčeniam.
Ako sa indoktrinuje mozog
Indoktrinácia začína skoro. V škôlkach, školách, rodinách, komunitách.
Učí deti, že „toto je jediná a nemenná pravda“ a že klásť otázky znamená spochybňovať autoritu – čo je hriech.
• V náboženstve: „Boh to povedal, ty to nespochybňuj!”
• V konšpiráciách: „Prebuď sa a uvedom si, že ostatní sú len zmanipulované ovce zákernými židojaštermi, never nikomu a ničomu, iba nám!”
Je to ironické – najúčinnejšia indoktrinácia je tá, ktorá tvrdí, že ťa oslobodzuje.
Ako myslí kritik
Kriticky mysliaci človek si kladie nepríjemné a ťažké otázky:
• „Je to dostatočne preukázaná pravda?“
• „Mám na toto tvrdenie dôkaz?“
• „Som skutočne ochotný zmeniť svoj názor, ak sa ukáže, že som sa mýlil?“
Takéto myslenie nevzniká prirodzene – musí sa učiť. Rozvíja sa čítaním s porozumením, korektnou diskusiou, racionálnou filozofiou, logikou, aj trpezlivým kritickým rozoberaním vlastných omylov.
Je to nepohodlné a mentálne náročné. A práve preto to robia len mentálne silní jedinci.
Spoločnosť plná indoktrinovaných je ideálny terč
• Politicky: Dogmaticky indoktrinovaná, ľahko manipulovateľná masa, ktorú netreba presviedčať, len emocionálne mobilizovať.
• Ekonomicky: Iracionálne indoktrinovaní ľudia sú spravidla ideálni zákazníci pre “zázračné” produkty, “alternatívne” liečby, ezoteriku a odpustky.
• Nábožensky: Tí, ktorí zbožnujú Boha, ale zároveň sa ho boja tak veľmi, že už sa boja aj myslieť.
Spoločnosť kriticky mysliacich ľudí je ťažko ovládateľná, ale o to ľahšie a samostatnejšie spolupracujúca. Nepotrebuje žiadneho pastiera. Potrebuje otvorený dialóg.
A čo deti? Odtiaľ vietor fúka.
Ak v detstve učíme dieťa, že pochybnosť je hriech, vyrastie z neho človek, ktorý sa bojí vlastnej hlavy.
Ak ho učíme rozmýšľať, pochybovať, pýtať sa – nebude potom veriť prvému falošnému kazateľovi, influencerovi ani populitickému autoritárovi, ktorý za ním príde s jednoduchými odpoveďami a s populárnymi ale prázdnymi riešeniami.
Preto vzdelávanie je frontová línia budúcnosti.
Nie nové kostoly, nie noví katechéti, ale nové univerzity a učebnice logiky.
Nie ďalší náboženský sviatok, ale deň racionálneho kritického myslenia.
Viera iba ako náboženské právo, nie povinnosť pre všetkých. Myslenie ako základ.
Dogmatická viera a konšpirácie neprežívajú preto, že by boli ideologicky silné. Prežívajú, lebo sú predávané už malým deťom v balíčku so strachom, hanbou a sľubom iracionálnej istoty.
Kritické myslenie síce neponúka žiadne istoty.
Ponúka dôstojnosť. Slobodu. A možnosť žiť v pravde, nie len v indoktrinovanej ilúzii.
Otázka nie je, či sa máme báť nejakého imaginárneho zla.
Otázka je, či sa odvážime prestať iba infantilne slepo veriť iracionálnym rozprávkam a začneme už konečne racionálne kriticky a analyticky myslieť a tým vlastne aj dospieť.
