V detstve je prirodzené veriť. V rozprávky, zázraky, v čarovné bytosti, v neviditeľné sily dobra a zla, v spravodlivosť, ktorá si nás vždy nájde, a aj v rodičov, ktorí vedia všetko a vždy nás pred tým zlým ochránia.
Problém nastáva, keď niektorí ľudia túto vývojovú fázu nikdy skutočne neopustia.
Veriaci sa často správajú ako také prerastené deti – mentálne odmietajú vyrásť z potreby mať nad sebou neviditeľného rodiča-tútora, ktorý všetko sleduje, trestá, odpúšťa a hlavne sľubuje infantilný príbeh typu: “Neverending Story”. Raj, nesmrteľnosť, zmysel života už predpripravený „zhora“, ultimátna pravda z jednej jedinej knihy, ktorá sa nesmie overovať a spochybňovať, len poslušne recitovať.
Miesto toho, aby konečne prijali neistú realitu života teraz a tu na tejto zemi, diskutovali, kriticky premýšľali, hľadali objektívnu pravdu a niesli plnú zodpovednosť za tento reálny svet, v ktorom žijú, opakovane sa utešujú iracionálnymi dogmatickými istotami a kolektívnymi rituálmi, ktoré pochádzajú ešte z čias, keď sa ľudia panicky báli nadprirodzenej sily “trestajúceho blesku” a verili, že slnko je nejaké bájne božstvo. A boli radi, že už vynašli aspoň to koleso.
Vieru si mýlia s múdrosťou, slepú poslušnosť s cnosťou a emocionálne náboženské uspokojenie s poznaním. A čo je horšie – majú obsedantnú potrebu tieto svoje infantilné „istoty“ a „pravdy“ vnucovať všetkým ostatným. Cez školské osnovy. Cez zákony. Cez verejný priestor. Cez politikov, ktorým dobrovoľne odovzdávajú svoje kritické myslenie výmenou za sľub duchovnej ochrany.
A práve tu sa náboženský infantilizmus stáva civilizačným problémom.
Pretože svet čelí reálnym výzvam. Šialení demagogickí konzervatívni populisti a vládcovia ako Trump, Putin, Orbán, Fico… Klimatická kríza. Dezinformačná pandémia. Postfaktická doba kolektívneho úpadku dôvery vo vedu, demokraciu aj v samotné fakty. A uprostred toho všetkého stojí obrovská masa ľudí, ktorí namiesto racionálnych riešení čakajú na zázrak. Ktorí si radšej volia autoritatívnych prorokov ako racionálnych odborníkov. Ktorí považujú pochybovanie za hriech a logické a kritické myslenie za útok na svoju vieru a vlastnú identitu.
Takto sa stáva náboženský infantilizmus nielen nejakým osobným únikom z reality, ale aj systémovou brzdou ľudského pokroku.
Spoločnosť, ktorá podporuje infantilné myslenie v dospelých, je spoločnosťou, ktorá nevyhnutne stagnuje. Ktorá sa nevie vyrovnať s holou realitou, pretože sa skrýva za iracionálny mýtus. Ktorá sa nevie dohodnúť na riešeniach, pretože každý chce hrať svoju hru s vlastnými archaickými pravidlami pevne danými „zhora“.
Detská viera v zázraky je rozkošná. Ale dospelá viera v zázraky – namiesto zodpovednosti – je už len šialenou postfaktickou katastrofou, do ktorej sa všetci pomaly, ale isto vnárame.
Možno je čas prestať sa báť stredovekej tmy a konečne naplno zapnúť svetlo osvietenectva. Nehľadať nebo nad hlavou, ale začať sa starať o zem tu pod našimi vlastnými nohami. A namiesto večného čakania na spásu začať konečne pracovať na úspešnej a slobodnej budúcnosti. Tu. Teraz. S vlastným racionálnym rozumom.
Záver pre dospelé deti
A tak si veriaci – ako veľké deti – každý týždeň sadnú do toho svojho kostolného divadielka, vypočujú si príbeh o neviditeľnom hrdinovi, ktorý ich zachráni, ak budú dobrí, poslušní a nebudú priveľa rozmýšľať. Zaznie fanfára, prehltne sa oplátka, zaspieva sa pieseň.
Potom vyjdú von, pozrú sa na horiaci svet, na topiace sa ľadovce, na miznúce pralesy, na vyrastajúce autoritárske režimy ako huby po daždi – a povedia si:
„Nebojme sa. Veď Boh to má celé pod kontrolou.“ “Veď boh to tak chce”.
Zhlboka sa nadýchnu, pomodlia sa za každú dažďovú kvapku a namiesto klimatológov si pozrú YouTube kazateľa. A keď ich deti večer uložia spať, pohladia ich po vlasoch a povedia:
„Neboj sa, zlatko. Ježiško sa o všetko postará.“
A keď raz tie deti vyrastú do postfaktickej a klimatickej katastrofy a spýtajú sa, prečo sme neurobili nič, keď ešte bolo čas, tí istí dospelí im možno povedia:
„No… čakali sme, že to vyrieši niekto zhora. My sme mu predsa tak veľmi verili.“
A tak možno jedného dňa, v nie príliš vzdialenej budúcnosti, napíše umierajúci svet svoju poslednú rozprávku. Bude sa volať:
„O civilizácii, ktorá sa zase len iracionálne modlila a slepo verila v časoch, keď mala racionálne konať.“
Happy end. (ale bez happy)
Poznámka: Milí moji čitatelia! Budem Vám vďačný za každý jeden lajk a najmä za každé Vaše ďalšie zdieľanie mojich blogov. Vopred Vám za to veľmi pekne ďakujem.
Odborná literatúra:
1. Sigmund Freud
Dielo: Die Zukunft einer Illusion (Budúcnosť jednej ilúzie, 1927)
Podstata: Náboženstvo považoval za kolektívnu neurózu a ilúziu vznikajúcu z detskej túžby po ochrane otca – projekciu tútora na nebeskú bytosť.
Kľúčový pojem: Psychologická regresia – návrat do detskej závislosti na autorite.
2. Jean Piaget
(vývojová psychológia)
Nepriame uplatnenie: Jeho teória kognitívneho vývinu (prekonávanie egocentrizmu a magického myslenia) sa často používa v porovnávaní s náboženskou vierou u dospelých.
Záver (implikovaný): Dospelý, ktorý ostáva pri magickom myslení, neprešiel úplným kognitívnym dozretím.
3. Richard Dawkins
Dielo: The God Delusion (2006)
Podpora tézy: Kritizuje náboženstvo ako “mentálny vírus”, ktorý sa šíri medzi deťmi práve v období, keď ešte nemajú rozvinuté kritické myslenie – a následne sa „zakonzervuje“ v dospelosti ako návyk.
Píše o infantilnej viere v zázraky, ktorá je podľa neho intelektuálne neobhájiteľná.
4. Christopher Hitchens
Dielo: God Is Not Great: How Religion Poisons Everything (2007)
Postoj: Označuje náboženstvo za infantilné uspokojovanie emocionálnych potrieb, ktoré je nebezpečné práve preto, že sa tvári ako cnosť.
5. Erich Fromm
Dielo: Escape from Freedom (Útek pred slobodou, 1941)
Myšlienka: Náboženstvo ponúka únik z individuálnej zodpovednosti a slobody – vedie ľudí k regresii do autoritatívneho infantilizmu, kde poslušnosť nahrádza zrelé rozhodovanie.
6. Julian Jaynes
Dielo: The Origin of Consciousness in the Breakdown of the Bicameral Mind (1976)
Zaujímavý koncept: Jaynes tvrdil, že náboženské hlasy a zjaveniá sú pozostatkom archaického stavu vedomia, predvedomého „dieťaťa“ v dospelom tele, ktoré počúvalo vnútorné „božie“ príkazy.
7. Marlene Winell
Pojem: Religious Trauma Syndrome (RTS)
Psychologička, ktorá popisuje, ako náboženské učenie môže udržiavať ľudí v stave psychologickej nezrelosti, závislosti a strachu, podobne ako emocionálna manipulácia v dysfunkčných rodinách.
