1. “Zlaté pravidlo” – univerzálny princíp, nie kresťanský patent
V Matúšovom evanjeliu (Mt 7,12) nachádzame vetu: „Čokoľvek chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im.“
To je krásne, ale ani zďaleka nie originálne. Konfucius to vyslovil už 500 rokov pred Kristom:
„Čo nechceš, aby robili tebe, nerob ani ty iným.“ (Analekty, 15:23)
Stoik Seneca písal:
„Tým, čo sme sa naučili od prírody, je to, že máme byť ľuďmi: to znamená navzájom si pomáhať.“
“Zlaté pravidlo” je univerzálny ľudský princíp – kresťanstvo si ho iba prisvojilo, pričom inde vo svojom vlastnom texte si Biblia diametrálne s týmto “zlatým pravidlom” odporuje a často káže presný opak.
2. Biblia – manuál násilia a represie
Biblia obsahuje desiatky príkazov, ktoré flagrantne porušujú tento zlatý princíp reciprocity:
Starý zákon:
„Nenechaj nažive nič, čo dýcha“ (Dt 20,16–17).
„Dcéra kňaza, ak sa spreneverí, nech je upálená ohňom“ (Lv 21,9).
„Navštevujem vinu otcov na synoch do tretieho a štvrtého pokolenia“ (Ex 20,5).
„Kto obetuje iným bohom, bude vydaný na smrť“ (Ex 22,20).
„Kto by sa rúhal menu Hospodina, nech zomrie; celá obec ho má ukameňovať“ (Lv 24,16).
„Keď niekto leží s mužom, ako sa líha so ženou, obaja spáchali ohavnosť; nech sú usmrtení“ (Lv 20,13).
„Kto bude pracovať v sobotný deň, musí byť usmrtený“ (Ex 31,15).
„Keď ťa navnadí tvoj brat alebo tvoja matka, aby si slúžil iným bohom, neusmievaj sa naň a nezľutuj sa nad ním, ale ho usmrť“ (Dt 13,6–10).
„Kto bije svojho otca alebo matku, musí zomrieť“ (Ex 21,15).
„Nech sú ich deti rozmlátené o skaly“ (Ž 137,9).
Nový zákon:
„Kto neverí Synovi, neuvidí život, ale hnev Boží zostáva na ňom“ (Jn 3,36).
„Týchto mojich nepriateľov, ktorí nechceli, aby som nad nimi kraľoval, priveďte sem a pobite ich predo mnou“ (Lk 19,27 – slová z Ježišovho podobenstva).
„Syn sa postaví proti otcovi, dcéra proti matke…“ (Mt 10,35–36).
„Pán Ježiš sa zjaví z neba s anjelmi svojej moci, v plameni ohňa, aby potrestal tých, čo nepoznajú Boha“ (2 Sol 1,7–9).
„Dám jej deti zahubiť smrťou“ (Zj 2,23).
„Kto neuverí, bude odsúdený“ (Mk 16,16).
„Ale títo, ako nerozumné zvieratá, prirodzene určené na chytenie a zabitie, budú zahubení vo svojej skazenosti“ (2 Pt 2,12)
„Kto prestupuje učenie Kristovo a neostáva v ňom, nemá Boha… takého neprijímajte do domu“ (2 Jn 1,9–10).
„Nepodávajte ruku ani nepozdravujte toho, kto neprináša toto učenie“ (2 Jn 1,10)
„Boh zošle silný blud, aby uverili lži a boli odsúdení všetci, ktorí neuverili pravde“ (2 Sol 2,11–12).
„A dym ich múk bude vystupovať na veky vekov; nebudú mať odpočinku vo dne ani v noci“ (Zj 14,11).
„Kto premôže a až do konca bude zachovávať moje skutky, tomu dám moc nad národmi, a bude ich pásť železnou berlou a rozbije ich ako hlinené nádoby“ (Zj 2,26–27).
Tieto texty sú v priamom rozpore s elementárnou etikou reciprocity, ktorá je jadrom každého humánneho univerzálneho morálneho systému. Toto nie sú len akési obyčajné „metafory“ alebo „historické dobové reálie“ – sú to jasné explicitné božie príkazy, ktoré legitimizovali a stále legimitizujú stáročia náboženského teroru, prenasledovania a represie.
Voltaire k tomu trpko poznamenal:
„Tí, čo dokážu uveriť v nezmysly, sú potom schopní páchať zločiny.“
Ak by Biblia bola základom univerzálnej morálky, neobsahovala by toľko explicitných výziev na vraždenie, nenávisť a kolektívnu vinu, ktoré odporujú univerzálnemu “zlatému pravidlu”.
3. Morálka kresťanov – alebo iba otrocká poslušnosť ku cirkvi?
Keby kresťania boli skutočnými garantmi univerzálnej morálky, neexistovali by:
• klerikálny fašizmus Jozefa Tisa, ktorý ospravedlňoval deportácie Židov biblickými argumentmi,
• inkvizície, križiacke výpravy, náboženské vojny
• systematické krytie sexuálneho pedofilného zneužívania detí katolíckymi kňazmi ešte aj v dnešných moderných časoch.
Bertrand Russell to vystihol:
„Morálka cirkvi vždy spočívala viac v zachovaní svojej moci, než v skutočnom konaní dobra.“
Cirkev sa historicky nestarala o to, aby si ľudia zachovali svoju ľudskú dôstojnosť, ale iba slepú otrockú poslušnosť.
4. Skutoční garanti morálky
Skutočnými garantmi morálky nie je krvilačná, xenofóbna a exkluzivistická Biblia, ani autoritárska dogmatická kresťanská cirkev, ani samotní indoktrinovaní infantilní kresťania, ale racionálny rozum, sekulárny humanizmus, empatia a kritické myslenie racionálneho človeka.
• Sokrates: „Nemyslený život nestojí za to, aby bol vôbec žitý.“ – základ sebareflexie a etiky.
• Karl Popper: „Nepriateľom otvorenej spoločnosti je každý, kto tvrdí, že vlastní absolútnu pravdu.“ – jasný odkaz proti náboženskému dogmatizmu.
• Albert Einstein: „Som presvedčený, že najvyššia etika nie je založená na náboženstve, ale na ľudskom súcite a zodpovednosti.“
Liberálna demokracia stojí práve na týchto princípoch – a preto sa vie korigovať, keď niekedy zlyhá. Dokáže uznať chybu, napraviť zákony, revidovať inštitúcie a otvoriť sa kritike. Cirkev toto nikdy skutočne nedokázala. Jej „kozmetická formálna sebareflexia“ vždy prichádzala až pod veľkým tlakom sekulárnej racionálnej spoločnosti a nikdy nie prirodzene zvnútra.
Stále iba pokrytecky koriguje svoje kontroverzné biblické texty pomocou falošných výkladov cez akési metaforické pripodobenia. To, čo je v Biblii napísané jasne – čiže príkazy na zabíjanie, ponižovanie žien, kolektívnu vinu či tresty smrti – sa dnes dodatočne prekrúca: vraždenie sa nazve „podobenstvom“, otrokárstvo „kultúrnym kontextom“, genocída „Božím súdom“, mizogýnia „pastoračným odporúčaním“.
A cirkev to nazýva akýmsi „hermeneutickým výkladom“ – čo je len “učený názov” pre legitimizáciu pokryteckého sebaklamu.
Liberálna demokracia si zo svojej pružnej podstaty dokáže otvorene priznať omyl. Je postavená na princípe otvorenosti, revízie zákonov a sebakorekcie – parlament môže odhlasovať zmenu, súdy môžu prehodnotiť verdikt, spoločnosť môže demokraticky odvolať vládu.To sa v teokracii, už z jej nemeniteľného dogmatického autoritárskeho príncípu, nikdy nestalo a ani nikdy nestane.
Cirkev svoj omyl nikdy otvorene neprizná, pretože zo svojej dogmatickej podstaty ani nemôže – tak ho vždy iba pokrytecky zakryje. Namiesto toho, aby jasne priznala, že sa mýlila, vytvára komplikované teologické obchádzky a kľučky, prekrúca jasný význam svojich dogiem alebo spätne mení význam svojich vlastných teologických textov. To, čo bolo kedysi vyhlásené za „nemennú pravdu“ (napríklad zákaz slobody svedomia, antisemitizmus (antijudaizmus), podriadenosť žien, alebo tolerovanie otroctva), sa dnes maskuje pod akési manipulatívne a nelogické metaforické výklady, slovné ekvilibristiky a falošné „hermeneutiky“.
Liberálna demokracia má vo svojej DNA schopnosť a povinnosť otvorene reflektovať vlastné chyby. Cirkev má v DNA akurát nutkavý reflex všetko zakrývať, ospravedlňovať a reinterpretovať, ale nikdy nič otvorene nepriznať.
Cirkev sa za celé svoje dejiny podstatne nezmenila. Jej „zmeny“ boli vždy len kozmetické, aj to vždy vynútené tlakom zvonka –až vtedy, keď už prestalo byť spoločensky prípusné násilné presadzovanie svojich iracionálnych dogiem, takticky prešla na mäkšie formy manipulácie, no základná ideologická štruktúra ostala rovnaká: slepá poslušnosť, nekritizovateľná autorita, úplná mentálna podriadenosť a systémová nemennosť.
Liberáli sa však od svojej revolučnej fázy zmenili radikálne. Už dávno nie sú krvilačnými jakobínmi, ktorí riešili problémy gilotínou. Prešli historickým vývojom, sebakritikou a sebareflexiou. Dnešní liberáli sú mierotvorcovia, sekulárny humanisti, vedci, racionálni realisti – opierajúci sa o sekulárne právo, racionálne fakty a vedecké poznanie. Ich hodnoty sú postavené na empatii, slobode, rovnosti, dôstojnosti jednotlivca a porozumení ku spoločenským rozdielom.
Kým cirkev sa stále pokrytecky maskuje a len dookola recykluje svoje zastaralé, nezmeniteľné iracionálne dogmy, pomocou stále nových falošných pripodobení a metafor, liberálna demokracia sa evidentne neustále opravuje, vylepšuje a pozitívne rastie. Vie sa priznať k svojim omylom a dokáže ich aj systémovo odstraňovať. Cirkev naopak svoje pochybenia vždy len falošne ospravedlňovala, pokrytecky odmietala alebo úplne zamlčiavala a ignorovala.
5. Záver: Morálka ≠ Biblia
Tváriť sa a tvrdiť, že Biblia je základom dnešnej univerzálnej morálky, je hnusná náboženská ideologická lož a manipulácia. Morálka sa rodí z ľudskej skúsenosti, rozumu a empatie – a Biblia je dnes skôr dôkazom toho, ako veľmi boli staroveké predstavy vtedajších ľudí (aj toho ich primitívneho, pomstychtivého, narcistického a amorálneho púštneho boha) vzdialené od dnešnej modernej humanistickej etiky a racionálneho poznania.
Nietzsche k tomu napísal:
„Kresťanská morálka je morálkou otrokov, ktorá brzdí silu človeka a povyšuje poslušnosť nad tvorivosť.“
Otázka pre čitateľov:
Ak Biblia obsahuje genocídy, tresty smrti za ideologické odpadlíctvo a totálne podriadenie žien, môžeme ju dnes ešte stále považovať za univerzálny základ ľudskej morálky – alebo je naopak už iba otrokárskym reliktom staroveku a dôkazom toho, že skutočná univerzálna morálka vzniká až tam, kde sa človek úplne oslobodí od iracionálnej otrokárskej dogmy?
