Západ nestojí na Kristovi, ale na Sókratovi
Históriu píšu víťazi. A preto niet divu, že cirkev sa po stáročia snažila vytvoriť ilúziu, že západná civilizácia stojí na kresťanských základoch. Tento falošný naratív sa opakuje v školách, politikách aj médiách. No realita je iná – Západ nestojí na Kristovi, ale na antickom dedičstve grécko-rímskej kultúry, filozofie a racionality.
Antika: svet rozumu a otázok
Gréci ako Sókratés, Platón, Aristotelés, Epikuros či stoici neprišli šíriť žiadnu zjavenú pravdu, ale klásť otázky: Čo je dobro? Čo je spravodlivosť? Ako máme žiť? Čo je zmysel života?
Ich základnou filozofiou bolo hľadanie pravdy cez diskusiu, logiku a kritické myslenie. Nie cez slepú poslušnosť autorite, ale cez autonómne racionálne a kritické uvažovanie.
Antická filozofia nebola len súborom teórií, ale spôsobom života. Filozofia sa žila – na agore, v diskusiách, v osobnom sebapoznávaní. Bolo to prostredie, kde sa myslenie stalo cnosťou a kladenie otázok najvyššou formou úcty k svetu a človeku.
Kresťanstvo: svet viery a odpovedí
Naopak, kresťanstvo – ktoré vzniklo v prostredí dogmatických monoteistických kultúr Blízkeho východu, nie Európy – prinieslo jeden zdroj pravdy: Zjavenie.
Odpovede boli dané. Úloha veriaceho nebola pýtať sa, ale slepo veriť.
Kresťanstvo zaviedlo hierarchiu autorít: Boh – cirkev – pápež – veriaci.
Človek nebol subjektom poznania, ale objektom spásy.
Kresťanstvo neprebralo z antiky jej intelektuálne metódy, ale len zjednodušené etické posolstvá, ktoré mu ideologicky vyhovovali. Človek mal byť pokorný, poslušný, tichý a veriaci – nie slobodný, tvorivý a kritický a mysliaci.
Zápas dvoch svetov
Antika a kresťanstvo sa tak od začiatku nachádzali v hlbokom konflikte.
• Antika kládla dôraz na človeka ako autonómneho racionálneho mysliteľa – kresťanstvo ako hriešnika, nesúceho si bremeno dedičného hriechu
• Antika považovala pochybovanie za metódu – kresťanstvo za pokušenie diabla.
• Antika verila, že rozum vedie k pravde – kresťanstvo, že pravda je daná Bohom.
Kresťanstvo malo od svojho počiatku problém s filozofickým myslením, pretože filozofia kladie otázky, ktoré podkopávajú iracionálne dogmy. Aj preto bolo veľké množstvo antických diel zničených, zakázaných alebo považovaných za herézu.
Znovuzrodenie antiky – nie evanjelia
To, čo dnes nazývame renesanciou, nebolo znovuzrodenie iracionálnej slepej viery, ale znovuzrodenie racionalistického antického ducha.
Znovuobjavenie Platóna, Aristotela, Epikura, rímskeho práva, demokracie a antickej estetiky znamenalo zlomenie stredovekej temnoty, ktorú udržiavala cirkev.
V 17. – 18. storočí nastúpilo osvietenské myslenie, ktoré z antiky znovu čerpalo úctu k rozumu, autonómii človeka a sekularizácii poznania.
Kant, Hume, Voltaire či Rousseau boli pokračovateľmi antických filozofov – nie bigotných evanjelistov.
A aj kresťanskí scholastici, ako Tomáš Akvinský, museli nakoniec len oprášiť Aristotela, aby svojmu náboženskému systému dodali aspoň nejakú filozofickú váhu.
Bez antiky by scholastika nemala na čom stáť, ale nakoniec aj tá sa časom ukázala iba slepou uličkou. A to kvôli nemožnosti racionálne dokázať existenciu iracionálneho boha.
Moralita z rozumu, nie z neba
Kresťania radi hovoria: „Bez Boha niet morálky.“ No antická filozofia ukazuje, že morálka môže (a má) vznikať z rozumu, z empatie, z hľadania spoločného dobra.
Stoici ako Seneca či Marcus Aurelius hovorili o univerzálnom ľudstve, vnútornom pokoji a spravodlivosti bez potreby viery v osobného boha.
Epikuros učil, že najvyšším dobrom je pokojná myseľ a oslobodenie sa od strachu – aj od strachu z bohov.
A to všetko stáročia pred kresťanským morálnym imperatívom!
Návrat k skutočným koreňom
Ak dnes hovoríme o základných hodnotách západnej civilizácie – sloboda prejavu, demokracia, kritické myslenie, rovnosť pred zákonom – potom musíme priznať, že tieto hodnoty nevyrástli z Biblie, ale z gréckej agory, rímskeho fóra a antického racionálneho a kritického rozumu a logiky.
Ako povedal Bertrand Russell:
„Zatiaľ čo cirkev trestala tých, čo pochybovali, filozofi učili, že pochybovanie je základom múdrosti.“
Západ prežil a vyrástol až do dnešnej modernej a vyspelej podoby nie vďaka kresťanstvu, ale napriek nemu.
A čím viac sa vraciame k antickým hodnotám racionality, humanity a slobody, tým viac sa približujeme k modernej civilizácii, ktorú si tu všetci zaslúžime.
