Muži často bojujú (priznajme si, vo vojne nie) ak tak proti múru - ak sú to city, sú v úzkych a bác, majú zmätok v hlave. Akí sú bezohľadní, s čistým svedomím Vás odsunú a nasýtení sa posúvajú ďalej. Poviete si - to nemá obal, módny výstrel sa už nenosí.
Aj my vieme, čo vieme a sme pripravené. Samozrejme nie každá to má dané, byť silná a so vztýčenou hlavou kráčať úskalím života. Alebo druhá minca muža - očami Vášho verného psa, neustále chodia všade za Vami a chráň bože ak Vás nazvú "mama". Mala som manžela, čo s tým začal - hovorím mu "Drahý, ak s tým neprestaneš, do spálne sa nedostaneš!"
A čo zostane na konci Vášho vzťahu: sama a Srdcová dáma a mužská ješitnosť, tú si berie a stráca sa. Goethe napísal: "Kto už nemiluje a nešalie, ten nech sa dá pochovať."
2. časť - Precitnutie
Je smutné, ak človek napriek veľkej snahe nedostane, čo si z celého srdca želá. Je však prehnaté, ak človek dostane to, po čom dlho túžil. Prehnatým preto, lebo z neho vyplýva strach, že to znovu stratí tak isto, lebo každé želanie, čo sa splní, pribúda ďalšie želanie.
Možno by som mohla aj začať. V ťažkostiach aj v strachu zo života si vždy poviem, že môže byť aj horšie, že všetko zlé je na niečo aj dobré, že ľahko sa učím na cudzích chybách a samozrejme pojkmem sa aj o svoje a potrápia ma ako dnes či zajtra.
A čo chlapi? - boli aj budú, je dobré, keď ich máme a zlé keď ich niet. Moja stará mama hovorila "Chlap, to je jedna banda. Jeden ako druhý." No čo vám poviem - hotová nádhera, presný odhad.
V ďalekej minulosti azda boli viac zamilovanejší, romantickejší, milí, dobrí a žeby aj verní? Dnes ako keby spali na stromoch zavesení - hore nohami, hlava dole (žeby netopier). Mužská ješitnosť, samoľúbosť, chvastúnstvo, prázdnota a ešte zo všetkého niečo.
Oni milé moje - doslova driemu pod plášťom túlavého žobráka. A ich vavrína je unavená a čas o preteky sa končí s veľkým oznamom "Kto nepozná šťastie, sotva mu bude chýbať."
A čo láska: žiari, hreje, objíma a predsa je krehká, ľahko sa rozbije a rozletí na všetky svetové strany. Chlapi nemajú snahu niečo lepiť, pozbierať, dať šancu. Tvrdia, že majú svedomie (čerta so svedomím). Na uvoľnenie im ľahko postačí druhá a rýchlo zabúdajú na tú, čo bola.
Smiešne aj smutné čo? - že sme len chvíľku - ich láska, čo obletí vesmírom raz za sto rokov. Nevieme urobiť nič, azda počkať, že sa vráti "možno". So skolenou hlavou, pokorne, s komplexom menejcennosti príjme naše objatie. Teraz je vinný a čo po čase?
Čo nám zostáva uveriť, dať sa obmäkčiť, alebo poslať ho viete kam. No my dúame stále, stále a veríme, že naozaj sme my a navždy s nami ostane.
Neverte im! Nezabúdajte, zostaňte sama sebou - neoblomná, žaiaden kompromis. Nech teraz trpia pre vás oni, ak majú na to!!!
