Ako sa moji spolužiaci slohy naspamäť učili...

Cez víkend sme mohli premýšľať, ktorú tému si vyberieme a potichu sme sa posmievali ministrovi a štátnym úradníkom ako sme im prešli cez rozum. Už pred mesiacom nás nútila slovenčinárka napísať si nejaké slohy /na žánre, ktoré boli ministerstvom avizované, napríklad beletrizovaný životopis alebo charakteristiku osoby/. Niektorí to brali vážne a slohy si poctivo napísali. Učiteľky /samozvané profesorky/ nás, ale aj seba presviedčali, že jeden z tých žánrov sa určite objaví. Slohy, ktoré moji spolužiaci napísali, učiteľka pozbierala opravila a v piatok ich porozdávala naspäť. Pondelok ráno som zistila, že 80 percent mojich spolužiakov sa tie slohy naučili naspamäť. Nastal čas odhalenia tém, s triedy sa ozývalo „juchuuu, yes, paraaada.“ Beletrizovaný životopis sa predsa len objavil. Dvaja ľudia sme si vybrali niečo iné /rozprávanie, úvaha/. Spolužiaci slohy napísali za hodinku, potom mali čas na veselú debatu o tom aké majú šťastie, akí sú šťastní...Keď som ich požiadala aby držali klapačky, že nie všetci sa učia slohy naspamäť, len tupo vyhŕkli, že som sa mala aj ja naučiť naspamäť. A to bol signál, skoncovať s mojimi spolužiakmi.