Ale nie. Uz davno nemam 18, sedim v kancelarii, moj sudansky generalny nahana moju indicku sefku za nejaky delayed press release, vrta sa do toho nas pakistansky coordinator, do kancelarie v tom momente vbehne moj syrsky kolega, na linke mam neodbytneho libanonskeho slizaka, co mi chce predat reklamu v jeho casaku, na druhej linke mi bangladesska recepcna oznamuje, ze chce so mnou hovorit akysi panko z Egyptu, co sa nechce nechat presvedcit, ze tam nie som.
V tom momente mi zazvoni mobil, na displeji svieti "Mirka" a ja skladam telefony, ignorujem kolegov, nadriadenych a prezidentov spolocnosti a idem sa schovat na zachod a normalne sa po slovensky vyzalovat.
"Tak to uz co je. Kde sme. Takto zit. Ja uz nechcem byt chapava, ja nechcem byt multikulturalna, kozmopolitna, ustretova a cojaviem co este. Chcem sediet doma v kancli, skocit cez obed na tresku, hovorit v praci anglicky ci nemecky maximalne raz za den a pozerat Super Star, alebo co tam teraz leti. A chcem, aby ludia rozpravali a nie kricali, a ked uz kricia, tak aspon nie vsetci naraz. A aby mali aspon podobne nazory ako ja! Nechce sa mi filozofovat a vsetko rozoberat, to sa robi v piatok vecer v krcme!" Mirka sa len smeje, uz to pozna, ono to obcas zasiahne kazdeho z nas. Pretlak kultur, voni, nazorov. Ako dobre je doma v Dubravke, myslime si a prebodavame pohladom kazdeho, kto nie je aspon Poliak.
A tak sedim na zachode na studenych kachlickach, vypinam mobil aspon na 10 minut. Zatvaram oci a premyslam, co je tu take, co stoji za to. .................. stale rozmyslam......... ale uz ma napadaju rozlicne dovody, preco som tu..........momenty, zazitky..... priatelia, znamosti, skandalozne vikendy, vysmiate popoludnia.... rana v slnecnom jase.....a vylety do puste.. Tu su niektore z nich.
Davny vylet. Po styroch hodinach viac-menej bludenia sme sa dostali do maleho kempu, kde nas stary beduin ponukol kavickou. Bolo asi 40 stupnov, kava bola horuca, ale ma nejakym zazrakov neskutocne osviezila. Pohodicka, tavy postavali naokolo, slnko palilo, nam bolo fajn.
Fotka, ktora mi raz davno vyrazila dych. Nalavo je moj znamy, Hamad Al Ghanem, ktory chova saluki-pustnych chrtov. Vtedy ma definitivne nadchla pust, presypajuce sa duny farby jesenneho listia - od oranzovej az po tmavo cervenu.
Moj prvy 'velky' vylet do puste. Saluki, duny, sokoly, polovacka. Len tavy nie, 4x4 stacil.
Rozpamatavam sa na momenty toho popoludnia, na vonu puste, arabskej kavy, mentoloveho caju a datli. Zacinam zabudat na ranne pracovne ulety, pomyslim si na buduce vikendove dobrodruztva, na veci, ktore by som nikdy nespoznala, keby som si 'neodzila' aj tu trosku multikulturalneho stresu.
Nakoniec si este spomeniem na
minuly uplynuly weekend, ked som si spravila 'solo trip' do nedalekej puste. Psiska sa tesili, ja s nimi. Dychcalil sme, potili sme, ale bolo nam nadherne.
PS: Uz zase sedim v kancelarii, vsetci naokolo pobehuju, kricia, mavaju rukami a chcu mi nieco dolezite povedat. A ja prikyvujem, usmievam sa a kazdeho za vsetko chvalim. V nose mam vonu puste a slnka a je mi dobre.
Foto: Martina Boor (5), Hamad Al Ghanem, (1-4)
