Sedim v aute, kilometrove zapchy ma posuvaju do novych levelov. Hodiny stravene na patprudovych dialniciach, co sa z vtacieho pohladu mozu podobat na predlzene parkoviska, prehrabavm sa mojou zbierkou autokarovych piesni a snazim sa dosiahnut co najvacsi kontrast.
Akoze Dubai a slovanske pecky. Kirschnerku mixujem s pohladom na Sheikh Zayed Road, Mullerove odrhovacky sa miesaju s prilivom, Lipa ma trasie do rytmu, ked sa snazim skratit si cestu tou pustnou skratkou za golfovym ihriskom, snazim sa vytiahnut vysky pri Krylovom Andelovi, pri tom, co otvara tie vratka. Pesnicka cislo 13 z Wedding Band, "Dabadabadaba, ja by som ta dievca lubil" a kolona sa pohyna.
"At je to postak nebo ministrant, bude bit", kricim spolu s Werichom, ked prechadzam popri dune, spoza ktorej sa mi minuly tyzden pod kolesa vyrutila mala tavicka. Favoritom je kombinacia mesity v zastavbe a Barokovych Vianoc v podani Petra Zajicka & Musica Aeterna. Absolutna bomba su Bachove Pasie Svateho Matusa prekombinovane Burj Al Arabom.
Kombinacia, kompenzacia. Slova na dnesny den. Kombinujem si svoje zamorske pohodlie so slovanskymi zvyklostami, kompenzujem si nepritomnost "taktorobimeroma" s arabsko-azijskou new age.
Kombinujem, varim cigansku s mentolovym salatom, kompenzujem, nahradzam vegetu turmerikom. Egyptsky roomi chuti ako kvargle, o'oshok s paprikou mi nahradza chut bryndze.
Sedim v zapche, pocuvam Monogamny Vztah a je mi jasne, ze ak taky chcem mat, bude na programe kombinacia. Kombinujem destinacie, kompenzujem Tatry za buduce vylety v Rotorua, nahradzam otcovu rolu zaSouth Island .
Stojim v zapche, hladam vychodiska, pozorujem samu seba, vidim, ako vsetko slovenske a slovanske jemnie, meni sa, miesa sa s novymi nanosmi. Spisske parky a hudba Saeda Mrada, topanky z Auparku a nove sari na dnesny vecer, hokej a rugby, jedno s korculami a druhe bez.
Cakam v zapche a rozmyslam, ci je vlastne tak velmi sebecke byt pohodlne stastny niekde daleko. Ci ma vsetko netrapi coraz menej, ci je v pohode, ze si pri citani sprav kazdy krat viac uvedomujem, ako velmi sa ma to netyka. Premyslam, ci je spravne vidiet tamojsiu situaciu ako zaujimavy stvorrocny laboratorny experiment, ci je normalne, ze sa mi to cele zda skor smiesne ako smutne. A ci, dokonca, nie som rada, ze veci sa maju ako sa maju, pretoze mi to ulahcuje rozhodnutia, ktore ma asi definitivne priputaju k inym kontinentom.
Ci nie je az hriesne si na okamih pomysliet: "Robert, dakujem Ti, ulahcil si mi to!"
