Na ich arogantne manzelky, ktore chodia nakupovat v hlucikoch, takze to vyzera ako na stretnuti Batmanov. Na autobusy nalozene malymi smutnymi muzickami vo firemnych overaloch, vracajucich sa domov po 16 hodinovej sichte, ktori nechali doma svoje tridsatclenne rodiny a prisli sem vystavat tu zaslubenu novu zem, na ruske prostitutky s cinskymi ocami co sa prechadzaju po starej casti mesta, na tisice hochstaplerov co prisli za vidinou rychleho zarobku, znackovych oblekov, drahych aut – a vychadza im to. Aj na uprene pohlady vacsiny muzskeho obyvatelstva na moje blond vlasy a aj vselico ine, ale len dovtedy kym na nich skaredo nezazriem-vtedy zabodnu zrak do zeme a neozdvazia sa znovu pozriet nahor, mohla by som na nich zavolat mravnostnu policiu. Na krute letne horucavy a stale hucanie klimy, ktora nam nici zdravie svojim ladovym dychom.
A este viac som si na zvykla na jazdu v aute pri otvorenom okienku, ked mi slana morska vlhkost vsiaka do vlasov, na cervene zapady slnka na pusti za mestom, na cistotu ulic a nabrezi, na fakt, ze si nezamykam auto a dom len obcas. Aj na to, ze je tu vsetko naopak, uz neplanujem takmer nic. Na pocit, ked som pred par rokmi v obchode objavila mineralku Mattoni (stara Cechoslovacka hrdost), na situacie, ked vasnivo diskutujem o velkom probleme s ludmi jedenastich rozlicnych narodnosti a vsetko dobre dopadne, ked idem na latkovy bazar a tmavi predavaci mi prinesu pohar vody a staru mamu, aby sa so mnou odfotila, na pohar vina s kamoskou po praci na ceste domov, na vikendove opekacky nasej malej, ale o to sudrznejsej slovenskej komunity. Na pravidla vymenneho obchodu s klobasami, kremzskou horcicou a spisskymi parkami. A s Vegetou, samozrejme. Zvykla som si na okamihy pri prvej rannej kave a citani dennika Sme.sk, uzasom nad slovenskou politikou a ulavou nad zistenim, ze sa ma to vlastne az tak netyka. Na ranne zobudzanie sa pri mojom novozelandskom chlapovi a na to, ze vela veci radsej neriesim-naco sa zbytocne stresovat vyberanim vhodneho kontinentu pre nasu spolocnu buducnost? Bude to na tom kusku zeme medzi Dubravkou a Karlovkou ci v Nelsone na predmesti? Hmm. Uvidime. Zvykla som si aj na samotu a chvilkovu osamelost, vtedy si dam pohar vinka a zavolam mame a sestre, tie dve vzdy vedia co potrebujem pocut. Zvykla som si na uctu, co sa mi dostava od ludi storakych narodnosti a tiez na pocit, ked rozmyslat, ako najlepsie im ju vratit.
No co uz viac dodat. Jednoducho som si zvykla.
