Z televíznych novín som vždy sledoval prenosy z Národnej rady a chcel som sa tam ísť pozrieť. Prihlásil som sa teda ako návšteva u asistenta, ktorý po mňa prišiel na vrátnicu. Mal som so sebou tašku cez plece s rôznymi bežnými vecami a bonbonierou Ferrero Rocher. Prešli sme cez detektor kovov, všetko bolo v poriadku. Moju tašku vložili do röntgenu a sledovali obraz na monitore. Bezpečnostná služba mi nechcela vydať tašku, vraj či mám nejaké nebezpečné látky v nej. Dovolili mi pozrieť na monitor a naozaj - moja bonboniera spolu s nabíjačkou na telefón tvorili zaujímavý celok, vyzeralo to ako bomba. Povedal som im samozrejme o čo ide, aj sa ponúkol, že otvorím tašku. Na moje prekvapenie však nepožadovali overenie. Jednoducho mi ju dali a nechali ma ísť ďalej. S asistentom som sa prešiel po chodbách, vyšiel na poschodie a šiel som domov, zasadnutie sa nekonalo, tak nebolo na čo/koho pozerať.
Prirovnám dovolenky v Paríži kde som sa viackrát účastnil exkurzie množstva pamiatok a známych budov. Musím uznať, že bezpečnostné opatrenia ma prekvapili. A to vôbec nebolo len kvôli teroristickému útoku na dvojičky. Bolo to tam aj predtým aj potom. Napríklad pred vstupom do Louvre stojíte v rade a musíte ukázať minimálne obsah tašky...
Nie raz som sledoval rôzne reportáže v našich médiách, kde sa redaktori snažili prepašovať rôzne „zbrane“ do budovy NRSR či iných dôležitých štátnych inštitúcií – a podarilo sa im to. Nedávno sme mohli sledovať medializovaný problém úniku citlivých informácií priamo z intranetovej siete NBÚ. Ja si len jednoducho stále neviem vysvetliť, prečo po toľkých problémoch s bezpečnosťou a únikom informácií sa nespravia len základné kroky alebo opatrenia, ktoré sú úplne štandardom vo vyspelých západných krajinách (USA, Francúzsko, Anglicko). Môže tu byť množstvo faktorov a vysvetlení, prečo je u nás situácia iná. Niekto by povedal, že zodpovední za bezpečnosť intranetovej siete NBÚ sa do problematiky nevyznajú tak ako ľudia, čo majú certifikát Cisco.
Niekto by povedal, že za plat, čo majú ľudia zodpovední za bezpečnosť osôb ich nemotivuje, aby boli precíznejší. Môj názor je však trochu rozdielny. Je to motýlí efekt a začína sa v našej minulosti od roku 1989. Na čo predsa má zamestnanec SBS otvárať tašku alebo systémový administrátor lepšie zabezpečiť intranet, keď do dnešného dňa sa u nás nič závažné nestalo. Ľudia vo svojej práci jednoducho nemajú motiváciu (alebo sa im nechce) robiť niečo pre ostatných. Mám svoj plat, ten si odsedím v robote a starať sa viac mi netreba. Nepíšem o tom, že sa má plniť plán práce na 110% ako tomu bolo kedysi, len sa mi zdá, že ľudia cez pracovnú dobu radšej sadnú za chat alebo si preposielajú nezmyselné spamy či humorné e maily – a keď už niečo naozaj treba spraviť, lebo šéf to urguje, tak dobre...
Odkazy : Cisco akadémie na Slovensku
