Tretí víkend v Bratislave
Jano ma čakal na želeničnej stanici, išli sme na obed, len tak sa porozprávať. Už vtedy mal v pláne odísť, hľadal si za seba náhradu. Jeho úlohou bolo hľadať cez Pokec „telá“ Hneď na úvod som mu ujasnil, že úprava fotiek síce nieje namáhavá práca, ale v takej oblasti nechcem pracovať a nepáči sa mi ani „namotávanie“ ľudí. Vedel, že mu to poviem. Tu nešlo o dlhú cestu vlakom do Blavy, ani o peniaze. Napríklad Jano vydržal tak dlho len preto, že nemal dievča a prostredníctvom agentúry si tak uspokojoval svoj deficit. V súčasnosti ho už ani nepoznám - viac ako rok niesme v kontakte. Jano mal mnoho prezývok (nickov) na Pokeci, cez ne našiel zaujímavých ľudí a lanáril ich na fotenie. Keď sa mu to nepodarilo cez jednu prezývku, skúsil o týždeň inú. Podľa jeho slov boli takí, čo odmietali všetky ponuky, no niektorých zlomil. Pod každým nickom to bol iný človek, bola to tak trochu psychologická hra. Ľudí si hľadal podľa profilu, podľa fotoalbumov, alebo len tak sledoval kto čo píše... Dobrá fotka v albumoch bola základom „úspechu“.
Úmyselne som ho na obede spovedal, pre moju prirodzenú zvedavosť „ako veci pracujú“. Úplne dobrovoľne rozprával o všetkom, valilo sa to z neho ako lavína. Nečudujem sa, nemal to komu povedať a v práci sa nedalo, musel vždy súhlasiť s názorom šéfa. Aj mne sa ušlo krivdy... Ak niektoré fotky boli upravené zle, alebo som vyhodil fotku, ktorá mala byť vraj dobrá, tak to bolo nadávok...
V sobotu okolo tretej prišla nová tvár (volajme ju Martina), posadila sa do obývačky so šéfom a rozprávali sa, ja som sedel v kancelárií a robil na fotkách... ale dobre som počul o čom sa rozprávajú. Najprv zľahka... (aká bola cesta, čo máš rada na obed, záľuby, škola, proste kecy... ) Tento rozhovor sa behom pár minút zvrtol na citlivé a osobné otázky, ktoré s fotením vôbec nič nemali spoločné. Som si tak pomyslel v duchu na šéfa „Ty sviňa“. Jano len sedel vedľa mna v kancli a chatoval, som do neho drgol a že to tak s každou sa rozpráva? „Jasné, ale niektorá baba má šťastie, po fotení ide domov, horšie tie, ktoré prídu neskoro poobede a ostávajú cez noc“ - usmial sa. No hej ak boli napríklad z Košíc, jasné, že sa nemali ako dostať domov.
Práve v ten deň sme išli večer na pivo, podnik kde sa stretávali šéfovia rôznych agentúr. Ľudia z fachu sa predsa poznajú. Na „spoločenskom“ pive som bol len raz, ale stačilo mi. Martina, keď už prežila fotografovanie plné nadávok (že všetko robí zle), bola rada, že už konečne ide von a už nemusí nič robiť. Po ceste sme sa stretli so šéfovým kamarátom. Martina bola už úplne rozklepaná po narážkach chyť ho za zadok a pod... Jednoducho povedané ak niekto ostal po fotení cez noc, ráno sa zobudil v inej posteli s neznámym človekom. To sú „bokovky“ agentúr, ako tejto. A čo mohla robiť? Mali jej občiansky. Vždy sa fotilo najprv s občianskym, aby bolo vidno koľko má rokov. Pokiaľ niečo nesedelo, alebo nebodaj si to niekto chcel rozmyslieť – tak začalo vyhrážanie sa - pošlem fotky domov mame, príde k vám návšteva... to boli šéfove obľúbené reči. Našťastie ich nemohol nikdy splniť, mal by určite z toho problémy.
Čo som mohol robiť? Nestaral som sa o to. Nikdy nebolo žiadne násilie (aspoň od Jana viem, aj čo som tam robil ten krátky čas, že v tejto agentúre nie), pokiaľ by si človek pretrpel tie nadávky a vyhrážky, mohol odísť aj bez fotenia a bez sľúbených peňazí. Ale bola to manipulácia, podľa môjho názoru, ľudia, čo prišli do neznámeho prostredia medzi neznámych ľudí, stali sa viac-menej submisívnymi. Možno tam bol strach, neistota... Určite rozmýšľali, do čoho sa to pustili a či to má zmysel. Veď aj preto sa niektorí na druhýkrát už nevrátili. Kto prišiel znovu musel byť už vo vážnej finančnej tiesni, alebo to bol ľahko manipulovateľný typ človeka, z pomedzi nich to boli hlavne baby.
Štvrtý víkend v Bratislave
Otváram dvere do kancelárie chatuje tam neznámy človek, za Jana... Hm. V tom momente som stratil dôveru voči všetkému, bolo mi jedno že mám upraviť tisícku fotiek, nebol tam nikto na mojej strane. Idem na nákup, od šéfa mám cez 800 korún na potraviny... V jednej uličke náhle odbočím, VIP taxi – „za 200 na železničnú stanicu prosím“ Spočiatku strach, čo sa stane. Sedím vo vlaku, zhlboka nádych – uff som z toho vonku. Neozvali sa, nikto sa neozval. Na „spoločenskom“ pive som videl, že takých agentúr je v Bratislave množstvo a darí sa im. Žiadne pracovné zmluvy, iba pokladničné bloky (v tom lepšom prípade), na nič nemáte právo, fotky idú na zahraničné servre na ktoré vraj nieje prístup zo Slovenska ale to je nezmysel z hľadiska IT. Taktiež śéf si fotky napaľoval na dvd a preposielal to kadekomu... Všetko to boli živnostníci, úzko spolupracujú s čisto modelingovými agentúrami a vymieňajú si medzi sebou „talenty“.
Spomínam si ako pred pár rokmi mala autonehodu baba z Martina, jej rodina ani nevedela čo sa stalo, na všetko sa prišlo až keď ich našli. Pracovala tiež v podobnej agentúre. Neviem, či jej rodičia vážne o tom nevedeli, alebo to len hrali pre noviny (kde sa problém rozoberal), aby ich blízka spoločnosť neodsudzovala, že si nedohliadli na dcéru.
Záverom konštatujem, že v súčasnosti sa tvorí veľmi nebezpečná kultúra ľudí na portáli Azet.sk, na ktorú nemá nikto dohľad a úplne naplno tam rozprestreli širokú paletu ponúk "práce" hlavne pre sympatické dievčiny - a nachytali už mnoho z nich. Zoznamka, fotoalbumy, fórum... ktoré sú vraj moderované, ale ľudia, čo tam chodia vedia svoje. Niekto povie, že to robia dobrovoľne, ale čo je za tým, prečo je človek nútený prijať tieto ponuky ... to už nikto neanalyzuje, najhoršie je, že na Azet chodia aj neplnoleté deti a majú ku tomu všetkému prístup.
Manipulácia a neschopnosť rozhodovať sám za seba, naivita, mladý človek dnes dospieva fyzicky veľmi skoro, no psychicky to je otázne...
