Stmievalo sa, bolo neskoro a tešil som sa domov... Príjemný bezoblačný večer, nebo s hviezdami, chladný vánok – poberám sa po hlavnej ceste domov na bicykli, nieje kam sa ponáhľať. Zrazu mi prebehol cez cestu ježko, taký milý ježko - áno presne ten, spoznal som ho prvýkrát v rozprávkovej knižke, keď som mal len pár rokov. Zamyslel som sa, to boli časy... detské časy.
Pokračujem ďalej, o chvíľu sa približujem k ostrej zákrute... Všetko to prebehlo tak rýchlo, objavil sa ďalší ježko, cupkal si naprieč prázdnou hlavnou cestou. Nevníma náš svet, neuvedomuje si nebezpečenstvo. Prichádza auto - svetlá a hluk úplne omámili môjho malého kamaráta. Rýchlo prebieha na chodník skoro až ku mne - čaká, sleduje, ňuchá... Uvedomujem si, že stojím na kraji cesty a v neprehľadnej zákrute to nieje ideálna pozícia. Nohou som ježkovi zahradil cestu, aby nevybehol. Šofér ma zbadal, spomaľuje... Ok - vydýchnem si. Auto už prechádza okolo mňa, otáčam hlavu, chcem pokračovať ďalej v ceste... Ticho. Sekunda. Chlapík z krčmy si to ženie na bicykli priamo na mňa - v protismere. Nevidel ma, sledoval svoje temné myšlienky... Na chodník sa obaja nezmestíme. Zachytil sa o môj volant, auto prechádza okolo nás... Nadáva. Nezmohol som sa na nič : „Sorry“. Odchádza a uvažujem... keby sa nebol o mňa zachytil, tak už kontroluje hrúbku čelného skla Fabie. Ježko to prežil, odcupkal a pokračoval hľadať svoj hmyz... Keby som nedával pozor na ježka, neznámy „človek“ prejde okolo bez problémov – relatívne, však? Kto by prežil? Asi krčmový „človek“, ten vždy prežije, na úkor všetkého, čo má okolo seba...
Ráno, keď som šiel do práce videl som na ceste v Martine (Poprad-Žilina) dvoch mŕtvych ježkov.
Ponaučenie : Ježko sa naučil prežiť, človek sa naučil len žiť na úkor tých čo prežili.
