Viac, ako dvadsať rokov sa pohybujem v prostredí medzinárodných organizácií. Organizácií, ktoré vznikli zo slobodnej vôle krajín a sú inštitucionálnym pilierom medzinárodného spoločenstva a garantom medzinárodného poriadku. Obhajujúc v nich záujmy našej krajiny (a žiadne iné). Medzinárodný poriadok stojí na určitých princípoch. Na rešpekte k základným ľudským právam. Na rešpekte k dôstojnosti a hodnote každej ľudskej bytosti. Jej práva na slobodnú vôľu rozhodovať sa, na dôstojný život a rozvoj v mieri a zdravom životnom prostredí. Vrátane práva slobodne sa rozhodnúť, kam budem patriť. O tom je suverenita. Jednotlivca či krajiny. Malých či veľkých. Keďže sa krajiny slobodne dohodli na týchto princípoch a ich ukotvení v Charte Organizácie Spojených národov, sú považované za univerzálne a sú základom medzinárodného práva. Platia pre všetkých rovnako. Nie je možné ich vzťahovať len k určitej krajine, skupine krajín či geopolitickému regiónu.
Na základe dôvery, danej mi spoločenstvom krajín, som načas zastával aj pozície v riadiacich orgánoch týchto organizácií. Na ľudí v takýchto pozíciách sú kladené určité nároky, ktoré idú nad rámec, nazvime to, „štandardnej“ profesionality. Očakáva sa aj určitý rešpekt a dodržiavanie zásad nestrannosti a nezaujatosti.
Nestrannosť však neznamená odvrátiť zrak, keď niekto, či už krajina alebo jednotlivec, porušuje zmienené základné princípy medzinárodného práva. Flagrantne. Arogantne. Cynicky. Ničiac životy miliónov ľudí. Rozpútajúc jeden z najväčších vojnových konfliktov od druhej svetovej vojny. S vidinou vlastnému prospechu. Nestrannosť neznamená odvrátiť zrak, keď iná krajina naopak tieto princípy bráni, platiac pritom najvyššiu možnú cenu. Životmi svojich najlepších ľudí. Naopak. Je úlohou i morálnou povinnosťou volených zástupcov medzinárodného spoločenstva, aby sa postavili za tých, ktorí tieto hodnoty a princípy bránia. A v rámci svojich možností zastavili a v súlade s právom potrestali tých, ktorí ich pošliapavajú.
Ak rezignujeme, z akýchkoľvek pohnútok, na dodržiavanie týchto princípov, čakajme následky. Možno nie dnes. Nie zajtra. Ale raz určite. My, Slováci a Česi, by sme si to mali pamätať. Rok 1938 a Mníchov. Snaha o dohodu s agresorom pošliapavajúca práva jednej malej krajiny. S cieľom predísť veľkej vojne. Výsledok? Veľká vojna.
Veľmi dobre to pred časom vystihol generálny tajomník estónskeho ministerstva zahraničných vecí Jonatan Vseviov. „Agresora nemôžete kŕmiť slobodou tých druhých.“ To nefunguje a nikdy fungovať nebude. Nikdy a nikde. Možno tak na oklamanie samých seba. I to len dočasne. Obeť agresie tým neoklameme. A na potvrdenie toho, čo si agresor vždy o nás myslel. Že charty a dohody sú v skutočnosti len zdrapom papiera. Ženevské dohovory (1949), Helsinský záverečný akt (1975), Bielovežské dohody (1991), Budapeštianske memorandum (1994), Dohody o čiernomorskej flotile (1997), Dohoda o Azovskom mori (2003) a mnohé iné. Ak to svojim konaním priznáme, napriek všetkým historickým skúsenostiam, bude to kolaps medzinárodného poriadku. Alebo toho, čo z neho ešte zostalo.
V diplomacii je dôležitý aj vzájomný rešpekt a určitá dôvera medzi vyjednávajúcimi stranami. Viem, že môj náprotivok môže mať na veci iný názor. Vzájomne to rešpektujeme. Klamstvo ale nie je iný názor. Ako keď vás niekto rok ubezpečuje, že žiadnu inváziu neplánuje. Ešte aj v predvečer jej zahájenia.
Mníchov nebol len zradou Československa, ale prehrou celého demokratického sveta. Dávno vieme, čo nasledovalo a akú cenu muselo ľudstvo nakoniec zaplatiť. Nezabúdajme však aj na to, čo Mníchovu predchádzalo. Demokracia neprehrala svoj boj v Nemecku pred sto rokmi zo dňa na deň. Súčasťou nastolenia nového medzinárodného poriadku po druhej svetovej vojne bolo založenie Organizácie Spojených národov. Ako výsledok úsilia mnohých pokrokových ľudí vrátane politikov a diplomatov. Aby sa už nikdy nezopakovalo ľudské utrpenie svetovej vojny. Toto úsilie a všetky medzinárodné dohody však nie sú ničím bez vôle zúčastnených ich reálne naplniť. Aby právo stálo na strane tých, ktorí sa agresii bránia. A nie, aby naopak umožňovalo agresorovi blokovať jeho vymožiteľnosť.
Systém, ktorý nahráva agresorovi, je, mierne povedané, zrelý na zmenu. Pretože zjavne neplní svoj pôvodný účel. Že je to nereálne? Nie je vôľa? Či odvaha? Tak potom to ale treba priznať. Tým, ktorí už tri roky ukazujú mimoriadnu odvahu pri obrane svojej krajiny. V najtemnejšej hodine. Povedať im, že je to na vás. Brániť vlastnú suverenitu. Umierať za to, že ste chceli byť slobodní. Teda za hodnoty, na ktorých stojí aj medzinárodný poriadok. Poriadok, ktorí sme mali spoločne brániť. Poriadok, ktorý by mal vždy pomáhať tým, ktorí včas dokážu rozpoznať zlo a neváhajú sa mu postaviť. Pretože majú morálku, česť a svedomie. Pretože najlepšie chápu, že ak na tieto hodnoty rezignujeme, tak prehráme. A vyhrajú tí, ktorí nimi pohŕdajú. Potom už nebude v bezpečí nikto. Ani naša sloboda a demokracia.
Ak dnes umožníme rozvrat medzinárodného poriadku, potom opäť nadíde čas zaplatiť účet. Za našu nerozhodnosť, naivitu, zbabelosť. Jeho cenu si len ťažko predstaviť. Avšak jedno je isté. Najväčšou hanbou tejto generácie, prosperujúcej aj vďaka obetiam tej predchádzajúcej, bude, keď ho necháme zaplatiť tým, čo prídu po nás.
V článku sú uvedené osobné názory jeho autora. Článok nie je možné spájať so stanoviskami žiadnej verejnej alebo inej inštitúcie.
