V gréckom Korinte som okrem krásy antických a ranokresťanských pamiatok žasol aj nad dielom ľudských rúk - Korintským prieplavom, spájajúcim Iónske s Egejským morom.
To bol teda prieplav.
O pár dní neskôr som už cestou z Atén do Thessaloník (Solúna) fotil z diaľnice Olymp a ešte o nejaký ten deň neskôr som si splnil malý sen: pobehať svojím autom aspoň pár kilometrov po Ázii.
Prešiel som dosť precíznou hraničnou kontrolou v tureckej Ipsale (skončila až vtedy, keď mladý turecký colník strčil zvedavý nos do môjho vreca so špinavým prádlom :-) ), v duty free zóne zamenil pár eur za líry a po dobrých cestách popri dardanelskom prielive som prišiel až do mesta Eçeabat, kde nebolo problémom nájsť nástupište na trajekt, ktorý sa práve chystal zatvoriť "dvere", ale ešte som sa naň zmestil.
V silnom vetre sme sa plavili na druhú stranu asi 25 minút a pristáli sme vo väčšom meste, v už ázijskom Çanakkale, kde som si ako šofér užil trocha tureckého mestského dopravného chaosu (ktorý ale nebol ničím v porovnaní s predchádzajúcim chaosom v albánskych mestách...) a po asi 30 kilometroch som prišiel do slávnej Tróje.
Trója neposkytuje laikovi (a tým ja som) ten impozantný pohľad, ako antika v už spomínanom Korinte, alebo v Aténach, či Filipách (gr. Krenides), kde som bol predtým. Pôsobivá je ale cennosť nie tak dávno objavenej bájnej Tróje z odborného hľadiska (pre mňa teda z početných infopanelov vedľa chodníkov).
Aj naspäť som sa plavil trajektom za 29 lír, a od vetra medzitým už rozbúrené more vyšplechovalo vodu ponad boky lode na naše autá, takže na brehu som musel umývať okná od soli.
Dardanely sú teda prieliv, je to prírodná spojka - úžina medzi Marmarským a Egejským morom. Atmosféra bola pre mňa pochmúrna - nielen pre silný vietor, zamračenú oblohu, ale aj pre nahusto a pre nás netypicky nastavané poschodové turecké bytovky a všadeprítomné vlajúce turecké zástavy. Padli Turci na Poniky... :-)
