S trochou irónie sa dá povedať, že Európe sa jednota darí aspoň v otázke zadlžovania. Počty krajín v červených číslach, ktoré doteraz úspešne falšovali reporty zasielané do Bruselu pribúdajú podstatne rýchlejšie ako žlté hviezdičky na modrej vlajke. Nikto nevie čo bude nasledovať a celá Európa hľadá univerzálne riešenie problému dlhov. Ale dobrá otázka je „či dlhy sú ten problém, ktorý má Európa?"
So záujmom som si prečítal leták SaS a musím povedať, že ma z polovice presvedčil. Z polovice preto, že ako pri iných politických „produktoch" mám z neho pocit iba polovičnej informácie vytrhnutej z kontextu. Dá sa súhlasiť s tým, že nedáva ekonomický a ani morálny zmysel, zadlžovať sa iba preto aby nezodpovedné krajiny mali vyššie dôchodky ako máme my. Dá sa súhlasiť aj s tým, že ak má fungovať trhový princíp musia súkromné subjekty aj štáty niesť zodpovednosť za zlé investície a hospodárenie a v určitom momente niekto musí akceptovať stratu. Jej prenášanie na plecia ostatných iba prestavuje údaj na ciferníku tejto časovanej bomby. Ale to všetko sú žiaľ iba malé kocky z mozaiky krutej reality.
Jej krutosť spočíva v odpovedi na nasledovnú otázku: „V akej Európe by ste chceli žiť?" Nebudem odpovedať za Vás, ale za seba poviem, že ja by som chcel v slušnej a takej, ktorá je postavená na zdravých princípoch a skutočných hodnotách. Ak ste ale čítali leták SaS pozorne, potom už viete, že v takej Európe žiaľ nežijeme. S eurovalom ani bez neho. Žijeme v Európe, kde mašinéria úradníkov vymýšľa pravidlá, ktoré oni sami aj členské krajiny porušujú. Otázka by preto mala znieť „prečo v takej Európe vôbec chceme byť?" Prečo sa bavíme „iba" o podpore či nepodpore eurovalu a nebavíme sa rovno o utratení tohto chorého „mačkopsa"?
Obávam sa, že odpoveď je opäť krutejšia ako sa na prvý pohľad môže zdať. Ak SaS odmieta podporiť euroval evidentne tým háji záujem Slovenska a to sa mi zdá byť v poriadku. Ak Grécko žiada ďalšiu pôžičku evidentne tým háji záujem grékov a im sa to asi tiež javí v poriadku. Ak Nemecko a Francúzko chcú navýšiť euroval evidentne tým hája záujmy svojich bánk a nepochybujem o tom, že ich občanom sa to javí v poriadku. Problém tohto odstavca, a celej Európy, je žiaľ v tom, že je plný čiastkových a skupinových záujmov a spoločný záujem tam chýba.
Nemyslel som si, že to niekedy poviem, ale „na spoločnú Európu je priskoro!" Okrem spoločného trhu, meny a zrušenia hraníc nič spoločné nepriniesla. Možno sa Vám to zdá byť dosť, ale spýtajte sa sami seba: „Prečo by ste chceli bývať v spoločnom byte a zdielať bankový účet s niekým, s kým nemáte spoločné nič iné?" A čo má Európa spoločné sme mohli už veľa krát vidieť napríklad pri snahách o Európsku ústavu, spoločnú fiškálnu či daňovú politiku. Vždy to skončilo rovnakou odpoveďou: „zachovajme si svoju suverenitu a tradície." Európa je skrátka pre väčšinu členských štátov iba spoločným ihriskom, na ktorom sa ale každý snaží hrať svoju vlastnú hru. Spoločným prasiatkom, o ktorom sa každý nazdáva, že z neho vyberie viac ako do neho vložil. V tejto súvislosti mi napadá parafráza úspešnej reklamy: „A keď to vydržíš niekoľko rokov, uprednostňovať svoje záujmy, tak uvidíš zlaté prasiatko! A oci? A bude mať aj také veľké dlhy? Dlhy? Musíš vydržať a budú aj dlhy! Nie, nie, ja nemusím, ja už ho vidím."
Vo svetle týchto skutočností dokonca aj známa Bruselská postavička cikajúceho chlapca dostáva novú symboliku. Namiesto spoločného „Kto neciká s nami ciká proti nám" je to skôr individuálne „Kto koho prečúra?"
