Mohlo by sa zdať, že cieľom tohto príspevku je „odbaviť" sa na strane, ktorá našej vlasti darovala také „hodnoty" ako kupónová privatizácia, starí „ujovia", samoúnosy, kopance do gúľ vyšetrovateľov, hodiny odpočtu prezidentského úradu a mohol by som pokračovať. Zoznam by bol taký dlhý, že na jeho konci by každý súdny človek ostal vyvalený ako dvere na Elektre v roku 2000. Ale viac ako pohľad na HZDS, a jeho tichý skon, ma zaujíma spoločenský kontext tohto javu a ponaučenie z neho.
Bez mučenia sa priznávam, že som na stránkach (aj týchto) napísal niekoľko blogových odkazov HZDS. Vylial som si na nich hromadu žlče a treba povedať, že neboli jediní, na ktorých som lial a tiež aj to, že som nelial sám. A na čo to všetko?
Keď si porovnávam stránky blogov spred niekoľkých rokov a dnes, mohol by som parafrázovať vetu z úvodu, „Nepriateľ sa mení, rétorika ostáva". Áno, tiež sa pomerne často a rád ventilujem na úkor Róberta Fica a ani Vám nebudem dávať falošné sľuby, že s tým skončím. To, že v tom opäť nie som sám asi zdôrazňovať netreba. Dokonca ak človek podľahne pocitu vlastnej schopnosti niečo zmeniť, môže sa prichytiť pri tom, ako zdôvodňuje sám sebe, že práve blogy či iné vyjadrovanie protestu prispieva k tomu aby strany ako HZDS postupne „vysmradli do stratena". Lenže!?
Bol som mladý, pekný a slobodný keď som si v článkoch prvýkrát uťahoval zo „zločinov" Vladimíra Mečiara. Zdravotníctvo a školstvo na tom boli zle (vtedy sme si to aspoň mysleli, ale teória relativity platí aj tu) a diaľnice, ktoré sme nemali, chodila otvárať Claudia Schiffer. A potom veci dostali rýchly spád. Protesty a žarty s tématikou HZDS vystriedali tie o cikaní z terasy Jána Slotu, krájaní pizze Jánom Ľuptákom, dvojplatničke Rudolfa Schustera, „skupinkovom" bicyklovaní Mikuláša Dzurindu, SamoteASubjektivite Richarda Sulíka, organizácii spojených „čohokoľvek" Ivana Gašparoviča až ku kresťanskej výchove Róberta Fica. Asi som vynechal len Pavla Ruska, ktorý išiel do politického prázdna skôr ako „vybledne atrament" priemerného blogu. Čo si budeme hovoriť? Strany a „lídri" tu boli, sú a budú. Aj žarty na ich adresu. A prídu aj ďalšie.
Pointa?
Po tých diaľniciach, čo stále nemáme, sme sa minule celá rodina viezli z východu. Aj s dcérou, ktorá je siedmačka! Keď som nedávno sedel na ich triednom aktíve viac ako jej prospech ma zaujalo vybavenie ich triedy. Ucítil som nostalgiu za 80-tymi rokmi minulého storočia, keď som v rovnako „vybavenej" triede sedával sám. Akurát v otázke toaletného papiera došlo k zmene. My sme si ho do školy nosiť nemuseli. Náhle som si uvedomil, že hodiny, čo odrátavali čas prezidentovi Kováčovi síce zmizli, ale čas potichu tiká ďalej. Naprieč stranami, lídrami, blogmi a vtipmi.
Nechcem aby tento blog vyznel pateticky. Veď čo sa vlastne stalo? Pár politických „fešákov" nás v toku času „nas..ra" a kde jedni končia iní začínajú. A tak im tu aj na sociálnych sieťach, v toku toho istého času, píšeme odkazy „čo my na to." Ale ako „nemladnúci" pragmatik sa musím pýtať sám seba: „Či na to ideme dobre?" Odľahčím to! :)
Pomaly to bude 25 rokov čo sme si cinkli kľúčmi a za ten čas sme počuli veľa sľubov. Dokonca si myslím, že by sa dalo ušetriť hromadu peňazí na volebných billboardoch. Podľa mňa by mohol vo všetkých mestách celoročne visieť jeden univerzálny volebný billboard. Predstavujem si ho takto:
Všimnite si, že nie je dôležitá ani tvár, ani meno, ani sľub. Nie je dôležitý dokonca ani termín či druh volieb. Skrátka niekto, niečo sľubuje a aj tak si každý vyberie „tých svojich". No schválne! Kto z Vás sa rozhoduje koho voliť podľa toho čo nám servírujú na billboardoch?
Ale teraz opäť trochu vážne. Viem si predstaviť dva dôvody prečo politici sľuby neplnia. Jedni ich plniť ani nechcú lebo ich považujú len za prostriedok ako sa dostať k moci. Druhí ich plniť chcú, ale nemajú dosť hlasov aby ich splnenie presadili. Problémy s tým spojené sú hneď dva. Prvý problém je ak sa k moci dostane prvá skupina, čo sľuby plniť nechce. Druhý problém je, že to kto je ktorá skupina je subjektívne. Záver z tejto úvahy je pomerne smutný.
V systéme parlamentnej demokracie subjektívne vždy budú jedni len pri moci a druhí nebudú mať dosť hlasov splniť sľuby.
Riešenia ale existujú! Pred dvomi desiatkami rokov nám Vladimír Mečiar sľuboval druhé Švajčiarsko a dnes dozrieva čas jeho sľub splniť. Ako obyčajne politici to za nás nespravia, ale ešte stále sme tu aj my. Môžeme našu krajinu zmeniť na lepšiu. Nie kvôli HZDS, ani kvôli Švajčiarsku. Jednoducho kvôli tomu, že je naša.
Ak Vás zaujíma ako by taká krajina mohla vyzerať venujte ešte pár minút svojho času článku Gabriela Karácsonyho (čiastočne prevzaté a upravené od Jozefa Bielika) nižšie. Pár bodov z článku vyberám:
Parlament nemá právomoc zmeniť ústavu, to môže iba ľud (referendom)
Referendum je bez ohľadu na účasť vždy platné a je vždy záväzné. Neexistuje žiadna možnosť, akoby tomu zamestnanci občanov (poslanci) mohli zabrániť
Švajčiari nemajú žiadnu koalíciu a opozíciu. Majú konkordanciu. To znamená, že každá väčšia strana má právo i morálnu povinnosť ponúknuť do vlády čo najlepšieho ministra. O zákonoch sa podrobne diskutuje so snahou dosiahnuť už v parlamente čo najväčšiu celospoločenskú dohodu, aby veľká väčšina obyvateľov bola spokojná a aby zbytočne nezaťažovali občanov referendom.
Politické strany nedostávajú žiadne príspevky od štátu.
Celý článok nájdete tu: http://moje.hnonline.sk/node/9841/print
Rovnako Vám odporúčam stránky: http://priama-demokracia.sk/oz-pd.html
Roland Šmihel vo včerajšom blogu http://smihel.blog.sme.sk/c/346304/Posli-to-dalej-alebo-Nezvratny-osud.html počíta, že ak každý z nás presvedčí troch ľudí aby v prezidentských voľbách nevolili Róberta Fica bude stačiť 13 úrovní aby premiér prezidentskú stoličku nezískal. Faktom ale je, že ak každý presvedčí iba troch ľudí na podpis petičnej akcie za priamu demokraciu, stačí 11 úrovní na 100 tisíc podpisov, ktorými sa musí zaoberať parlament. V tom horšom prípade stačí 12 úrovní na 350 tisíc podpisov aby sa petíciou musel zaoberať prezident.
Práve preto som sa rozhodol petíciu podpísať. Po 25 rokoch univerzálnych volebných sľubov a delegovania moci na tých čo nechcú sľuby plniť alebo nemajú na ich plnenie dosť hlasov už chcem o dôležitých veciach rozhodovať sám. Chcem žiť v krajine kde slovo demokracia spĺňa svoj význam. Vláda ľudu. Chcem krajinu kde o dôležitých veciach rozhodujú ľudia a ich väčšina. V toku času. Naprieč všetkými Mečiarmi, Slotami, Ľuptákmi, Dzurindami, Ruskami, Gašparovičami, Sulíkmi, Bugármi, Ficami a aj naprieč blogmi s vtipmi na ich adresu. Takú krajinu chcem pre svojej deti.
Tak mi dajte vedieť traja ktorých som presvedčil, že tiež podpíšu a takí, ktorí si trúfate presvedčiť každý troch. Aby raz moje vnúča neprišlo zo školy rovnako vybavenej ako bola tá moja a ja som nemusel svojej dcére povedať, že jediné čo sme s tým urobili boli žarty na webových fórach.
