Nechcem a nebudem hodnotiť jej prácu pretože ju detailne ani nepoznám ale skôr ma zaujíma iná otázka jej kandidatúry. Pracujem v Bratislave už pár rokov a priznám sa naposledy som o kandidátke SDKÚ počul, ešte keď pred niekoľkými rokmi kandidovala na úrad prezidenta. Ako vtedy dopadla je všeobecne známe a o to viac ma prekvapili billboardy s jej kandidatúrou. Vôbec pritom nepochybujem o jej schopnostiach či morálnych kvalitách. Skôr je to pre mňa ukážka toho ako je politika vzdialená od reálneho života. Samozrejme, že každý kto sa v komunálnej politike pohybuje, ma dokáže zasypať hromadou faktov o tom, čo pani Vášáryová za posledné obdobie pre hlavné mesto urobila. Lenže voľby sa hrajú podľa iných pravidiel. Podľa nich má hlas každý a nie len ten, kto sa v politike pohybuje. A ak nemám o práci Magdy Vášáryovej informácie ja, rovnako ich nemusí mať mnoho ďalších voličov. A ak je nesympatická mne (asi to bude vzájomné a verím, že mi prepáči) môže byť v rovine „chémie“ nesympatická aj iným ľuďom. Lenže vybrať sa v mrazivé sobotňajšie ráno k volebnej urne a zakrúžkovať svojho favorita sa bez chemického procesu jednoducho nedá.
Je kruté, keď si strana uvedomí, že musí robiť kompromisy medzi kvalitou kandidáta a jeho popularitou. A samozrejme každá strana by chcela takého, ktorý je aj kvalitný a aj populárny. Lenže s trochou nadsázky sa dá povedať, že takého už nemá ani ĽS-HZDS. A tak je z výsledkov v Bratislave teraz celá pravica vyvalená ako svojho času dvere na Elektre. SDKÚ proste vsadila na kvalitu a rozhodla sa privrieť oči nad nízkou popularitou svojej kandidátky. Zrejme mali pocit, že v bašte pravice musí vyhrať aj tatko Šmolko len preto, že je modrý. A možno by aj vyhral. Lenže keby aj , nebolo by to vďaka farbe ale skôr vďaka popularite. Skrátka „frontman“ musí hlavne zaujať dav. Mravenčiu a kvalitnú prácu môže robiť niekto v pozadí. Presne preto nechodíme do kina na filmy Harisona Forda so Stevenom Spielbergom v hlavnej úlohe ale skôr naopak. Dobrá otázka by preto bola či tomuto princípu „chémie“ v SDKÚ iba nerozumejú alebo ho ignorujú lebo politika pre nich neznamená službu pre občanov ale iba kreslá pre kandidátov. Priznám sa, že neviem ktorá odpoveď je horšia.
Marián Leško v TV Markíza síce SDKÚ vyzýval k sebareflexii ale Mikuláš Dzurinda nám v zápätí v dokrútke naznačil, že všetko bolo vlastne v poriadku. Zo strany SDKÚ nešlo o chybu. Iba vo voľbách vyhral lepší. A zase raz mal Miki pravdu. V najbližších parlamentných voľbách preto pravicové strany žiadnu sebareflexiu nechystajú. Možno ju za nich urobí apoň volič. A vyhrá tak ten lepší. Nie lepší ekonóm a ani lepší demokrat. Iba lepší politik. A kým sa tak stane a Róber Fico dá pravici ďalšiu lekciu z toho ako osloviť voliča mohla by vláda aspoň zaviesť DNS. Daň z nedostatku sebareflexie! Aby sme si našporili na vládnutie tých, ktorí nevedia hospodáriť ale vedia získavať hlasy. Nuž a kým bude SDKÚ dozrievať k poznaniu „že voľby sú iba prostriedok a nie cieľ samotný“ nám ostáva iba poblahoželať „ftáčikovi“, ktorý s červenou stužkou preletel z Petržalky cez Dunaj a na najbližšie štyri roky zahniezdil na magistráte hlavného mesta. A hoci tým čo jeho stužku uplietli vôbec neverím, v rovine chémie treba povedať, že on má moje sympatie.
