Ešte nám gravitácia poriadne ani nepritiahla zadnice na stoličky a už nám okoloidúci čašník položil na stôl tri jedálne lístky. „Nech sa páči, vyberte si," povedal zdvorilo a plynule pokračoval k vedľajšiemu stolu. Tu si bez zápisníka „nahral" objednávku dvojice hostí a o necelú minútu stál pri nás. „Vybrali ste si?"
Vždy máme vybraté keď ideme do obľúbenej reštaurácie, pomyslel som si a premeral som si ho od hlavy k pätám. Premýšľal som pri tom o tom aká je pravdepodobnosť že si zapamätá objednávku od vedľajšieho stola a k tomu ešte tú našu, čo som mal sformulovanú v hlave. Pravda, nebolo by to prvý raz čo moju objednávku v obľúbenej reštaurácii „korigovali". Rozhodol som sa dať mu šancu! Vravím: „jedno pivo, jednu vineu a jeden pomarančový džús." Prikývol a pobral sa pripraviť nápoje. Vo mne vzrástla nádej, že sa vráti s nápojmi a zápisníkom.
„Oci? A myslíš, že tú objednávku znova popletú?" spýtala sa moja staršia dcéra s úsmevom po predošlej skúsenosti. „A zase ťa budú presviedčať, že si im to nepovedal." Zamyslel som sa a už som aj štartoval na svojom iPhone diktafón a položil som ho na stôl. „Teraz sa poistíme!" vravím jej. „Nahráme si ho!"
Asi o dve minúty bol pri nás znovu aj s nápojmi. „Máte vybraté?". Iste, pomyslel som si a spustil som na neho tak hlasno aby to aj môj iPhone „pochopil". To preto, že okrem kravaty mladému čašníkovi chýbal aj zápisník. „Poprosím Vás jednu fazuľovú polievku, do bosniaka, ale bez smotany." Prikývol. „Viete spraviť aj klasický kurací rezeň alebo iba nugety?" Overoval som si svoju požiadavku mimo jedálneho lístka. Prikývol. „Tak potom Vás poprosím pre dcéry jeden kurací rezeň. Stačí im jedna porcia rozdeliť na dva taniere." Prikývol. Písať stále nevedel alebo nechcel. „K tomu poprosím jednu porciu ryže a jedny krokety. Rozdeľte im to pol na pol k tomu rezňu." Prikývol znova. Už to skoro vyzeralo že mu neslúžia „zdvíhače hlavy". „Nuž a pre mňa pizzu XY ale bez slaniny." Prikývol ešte raz a vybral sa do kuchyne vybaviť objednávku.
Moja desaťročná dcéra sa nevedela dočkať prehratia objednávky. „Je to počuť? Prehraj mi to." Tak som jej to prehral. Keď jej záchvat úsmevu z modernej techniky ustal, dostavil sa k stolu čašník a podáva pred ňu fazuľovú polievku neservírovanú vo voňavom prekrytom bochníku. „Dobrú chuť" a už aj odchádzal. Odkryjeme vrch pečeného bosniaka a čo pláva v polievke? Kto tipoval, že smotana môže si zapísať prvý bod. „Prepáčte," volám za ním „tú polievku sme chceli bez smotany." Poslušne sa vrátil a utekal s bosniakom do kuchyne, ju z polievky vybrať skôr ako sa úplne rozpustí.
„Nechceš mu to prehrať?" krátila si chvíľu moja dcéra uštipačnými poznámkami. „Nechcem zlatko, pomýlil sa. To sa stane každému." Usmiala sa, „to hej ale mohol si zapisovať." Nevedel som, čo povedať. „Nie mohol, mal," myslím si.
Po niekoľkých minútach, ktoré okrem polievky, bochníka a nápojov vyplnili aj debaty na tému „prečo si čašníci nepíšu" bol pri nás s troma taniermi. Na dvoch kurací rezeň s kroketami a ryžou. Na treťom pizza pre mňa. Keď som ju zazrel už som aj siahal po „zvukovej nahrávke". Neviem či tušil ale predbehol ma príhovorom: „Kuchár Vám tam omylom dal aj slaninu! Mám mu to dať prerobiť?"
Možno sa mi budete čudovať ale neposlal som ho s tým do Péčka! Radšej píšem tento otvorený list kuchárovi a chcem mu povedať: „Neviem, či právom alebo nie, ale isté je, že fešák čo si nepíše poznámky, to hodil na teba. Ak už u Vás nikto nevie písať naučte sa aspoň čítať myšlienky."
