Zložito povedané ak ste s niekým vo vzťahu viac ako desať rokov dokážete veci vycítiť aj z výrazu tváre. Hneď mi bolo jasné, že niečo nesedí. Asi po desiatich minútach z nej vyliezlo: „toto je prvý tvoj blog čo sa mi nepáči. Prvým trom odstavcom vôbec nerozumiem". Nuž hájil som sa, že je to zámer ale stále to nezabralo. Vraj: „chápem, že čitateľa napínaš ale keby som ťa nepoznala tak to ďalej nečítam". A ja na to, že sa iba snažím vygradovať zvedavosť aby to odhalenie a paralela so Sherlockom Holmesom na konci boli čo najlepšie. Nepresvedčil som ju. Vraj vôbec nerozumie prečo to prirovnávam k Holmesovi a Watsonovi. To už som ozaj nezvládol. Vravím: „zlatko sú toho plné správy! Ten počítač čo vyhral tú súťaž proti dvom ľuďom sa volá WATSON!". Pobavilo ju to. Zrazu jej tá paralela zacvakla. Ale nezabudla dodať, že: „tak takýto článok chlape okrem teba, na Slovensku pochopia ešte traja informatici". Ostatní tu môžete pokojne skončiť. Nižšie nasleduje už iba pôvodné znenie pre tých troch :-)
Aké to je? Ja osobne som si myslel, že to bude iné. Nechcem tým, povedať, že je to zlé. Iba som čakal niečo trochu iné. Zaujímalo by ma ako to cítite Vy. Predstavovali ste si to takto? Mysleli ste si, že to príde už teraz? Alebo by ste skôr tipovali, že to príde neskôr? Ja viem, sú to ťažké otázky. A otázne je aj to či sa to vôbec dá predstaviť. Myslím všetky tie dôsledky.
Iste každý má inú predstavivosť. Niekto si to nevie predstaviť vôbec a druhý zas popustí uzdu fantázii. Domyslí dôsledky do posledného detailu. Ale ak si to aj človek dokáže predstaviť ešte to neznamená, že to dokáže aj akceptovať. Nie je jednoduché sa s tým vyrovnať. Preto sa Vás pýtam: „Aké to je?"
Ja som o tom už niekoľko krát uvažoval. Niekedy len tak povrchne a inokedy dosť podrobne. Spravidla ma k tomu vyprovokoval nejaký film. Vždy som to ale zahral do „out-u" s tým, že ešte je priskoro. Možno aj toto je ten prípad. Uvidíme.
Ani prvýkrát to nebolo dobré. Bolo to síce modré ale nebolo to dobré. Áno viem. Bolo to dávno. Kto už by si pamätal rok 1997. A myslím, že Garry Kasparov za to nemohol. Vravel som si: „to nie je dobré." Ako to bude pokračovať? Pýtal som sa keď superpočítač Deep Blue spoločnosti IBM vyhral šachový zápas so svetovým šampiónom. Upokojoval som sa, že je to „iba šach". Síce veľká ale konečná množina možností. Človek predsa nemôže obstáť v takom súboji. A hoci Garry prehral nebolo to úplne stratené. V niektorých fázach mal „človek" (nie Vy ani ja, iba Garry) navrch. Kým „modrý" superpočítač analyzoval všetky možnosti Garry automaticky vylúčil tie zjavne „zlé". Bol som pyšný, že patrím ku Garryho druhu.
Dnes je to iné. Už to nie je „iba šach". Už je to vedomostná súťaž s otázkami formulovanými v ľudskej reči. Asi je to tiež konečná množina možností ale aj tak to má iný rozmer. Ľudská reč je predsa naša! Celé desaťročia vymýšľame rôzne strojové jazyky a to iba preto aby nám stroje rozumeli. A čoho sme sa dožili? Prehrávame v tom čo je nám vlastné. Stroj dokáže našu reč rozpoznať rovnako dobre ako my a s pripojenou databázou znalostí dokáže rýchlejšie a lepšie reagovať na položené otázky.
Dokáže uvažovať logicky podobne ako Sherlock Holmes. Od Sherlocka by sme to asi prijali lepšie. Lenže to nie je Sherlock. Je to iba jeho spolubývajúci, doktor Watson. Nič proti Watsonovi ale v logike nikdy nevynikal. Teda aspoň podľa sira Arthura Conana Doyle-a nie. Núka sa otázka prečo ho v IBM takto pomenovali. Snažia sa nám niečo povedať? Snažia sa nám v IBM naznačiť, že v tej istej serverovni skrývajú aj Watsonovho spolubývajúceho? Čudáka čo je ešte bystrejší no súťaže sa nezúčastnil lebo práve cvičil na husle? Uvidíme.
Ale vráťme sa na začiatok! Aké to je? Aké je uvedomiť si, že sme ohrozený druh? Aké je poznať osud dinosaurov a patriť k ich druhu? Aké to je vedieť, že budeme predbehnutí a nahradení? Iste, zajtra ešte môžeme ísť do práce. A aj Vianoce ešte asi budú. Ale predsa. Niečo sa mení. Nie dramaticky ako vo filmoch Terminátor či Matrix. Deje sa to pomaly a postupne. V pokojnom a uspávankovom tóne „evolúcie". Je to také pohodové, že si človek ani neuvedomí, že hodiny tikajú.
Aké to je?
