Na úvod pár informácií o našom Slovensku:
a) 872 000 obyvateľov Slovenska sa nachádza v riziku chudoby (zdroj: EU SILC 2018).
b) 10,4-percentná inflácia za marec roku 2022 (zdroj: slovak.statistics).
c) Priemerná mesačná mzda jedna z najnižších v EÚ (zdroj: eures).
Prečo sem dávam tieto sociálno-ekonomické ukazovatele? Aby som odôvodnil moje ďalšie riadky.
Človek zapne média a vidí, ako väčšina politikov na Slovensku rieši každú neprávosť vo svete, ale na ľudí, pre ktorých by tu mali byť, sa akosi zabúda. Nechcem vystupovať ako odporca voči snahe našej krajiny pomáhať iným. To by som si nedovolil, som za pomáhanie ľudom utekajúcim z Ukrajiny, ktorí to potrebujú. Nesmierne mi však prekáža, že sa zabúda na Slováka a Slovenku. Pýtam sa: prečo?
POMÁHAME, ALEBO ZAKRÝVAME VLASTNÚ CHUDOBU?
Týmito slovami som začínal článok preto, lebo v tom vidím najväčší problém. Problém v tom, ako riešime problémy iných. Tlačovkami a prepĺňaním médií kauzami sa zakrýva najväčší problém a tým je chudoba. Nie je tajomstvo, že patríme stále medzi najchudobnejšie krajiny EÚ a bohužiaľ nás čakajú ťažké roky. Každý to vidí vo svojom okolí a miesto riešenia sa zakrývajú ľudom oči kauzami a zahraničnými problémami. Snaha pomáhať druhým a riešiť korupciu je odvrátením pozornosti od toho podstatného.
Dajte ľuďom chlieb a hry a budú vás milovať. Citát, ktorý povedal rímsky cisár Caligula, odznel aj nedávno v politickej relácii. S tými hrami nám to na Slovensku ide celkom dobre. Divadla v novinách máme každý deň dosť. Len na chlieb sa nejako zabúda.
Ako doma, tak aj v štáte.
Osobne svet vidím najmä ako člen rodiny, syn a už aj ako rodič. Preto sa vždy snažím, aby doma bolo všetko v poriadku. Ľudovo povedané, aby bola špajza plná, všetci zdraví a spokojní, dieťa naučené, dom uprataný a budúcnosť zabezpečená. Toto je pre mňa priorita číslo jeden. Ak je splnená, rád pomáham druhým. Áno, podporujme charitu, prispievam na neziskové organizácie... Ale až keď mám doma o všetko postarané.
Tento princíp máme asi všetci v sebe, len bohužiaľ chýba väčšine štátnikov. Naša krajina nemá plnú špajzu (financie), nie sme všetci zdraví (zdravotníctvo) a ani spokojní (životná úroveň). Deti nie sú naučené (školstvo), dom nie je uprataný (fungovanie štátnej správy) a budúcnosť asi nebude ľahká.
Záverom dodám, že pomáhanie druhým, stíhanie vinných a podobne sú naozaj počestné veci. Ale musia byť úprimné a nie divadlom na zakrytie toho, že doma nie je nič v poriadku. Hry máme, ale potrebujeme už konečne aj ten chlieb.
