Nie je to žiadna výhra. Cítim,ako ma po tvári šteklia prenikavé slnečné lúče a trošku znervózniem, keďsi uvedomím, že som sa zobudila uprostred jedného neobyčajného sna, počasktorého som mala dostať odpoveď na jednu dôležitú otázku. Áno alebo nie? Akonaschvál sa to už nedozviem. Aká škoda...
Chvíľu sa ponaťahujemv posteli a poďakujem Bohu za to, že som sa zobudila. Je čas vziať sisvoju rannú dávku antibiotík. Už štvrtý deň (zatiaľ úspešne) bojujem protiBronchitis acuta a „vychutnávam“ si chvíle voľna strávené prevažne v posteli.Občas sa pristavím pri tom, ako na mňa dolieha akási nostalgiaa stiesňujúce pocity. Rozmýšľam nad tým, že tento čas som mohla stráviťúplne inak a zmysluplnejšie. Najmä ak vidím to nádherné jarné počasievonku a počujem šantiace sa deti na ulici. Tak rada by som sa k nimpridala, alebo vysadla na bicykel a uháňala niekam do práve prebúdzajúcejsa prírody. Aká škoda...
Zídem dolu schodmi do kuchynea uvarím si dobrý mätový čaj. Keď si pomyslím, že teraz som mohla byťv škole a počúvať prednášku, alebo sa s dobrou náladou túlať pobudove fakulty so spolužiačkami pospevujúc si detské pesničky a riekanky. Akáškoda...
Čaj sa už vylúhoval a jehovôňa ma pobáda rozmýšľať ešte viac. Koľkokrát nám choroba skríži plány. Ak mámelen chrípku alebo niečo podobné, je to ešte v poriadku. Sú omnoho horšieveci. Avšak aj takéto „nevinné“ choroby nám môžu dať aj niečo iné (okremútočiaceho vírusu a nepríjemných pocitov), pozitívne.Dávajú nám chvíle, kedy máme viac času na seba. Zotaviť sa nielen telesne, alezregenerovať aj svoje srdce a myseľ.
Ticho a samota nás nútiazastaviť sa. Čas zrazu „neplynie“ tak rýchlo, cítime, ako sa nám odhaľuje to,čo v každodennom zhone častokrát nevyjde na povrch.
Ležím na posteli a sozavretými očami a vnímam, ako ma po tvári hladí jarné slniečko. „Hrabem“sa sama v sebe a upratujem... Na jar také upratovania nie sú naškodu. Na moje počudovanie sa začínam cítiť oveľa lepšie... Možno onedlhopredsa zoberiem ten bicykel...
