Cítim, ako sa na mňa pozeráš a ozývaš sa z hĺbky môjho vnútra. Ten hlas všakprehlušujem nepodstatnosťami a stále viac a viac sa ponáram do seba. Spútava matoľko vecí, že už nedokážem lietať. Klesám a prichádzam o všetko. Mizne radosť,pokoj a iskra vďaka, ktorej som sa tešila z Teba. Prestávam vnímať Tvoju lásku,prestávam vidieť, počuť, cítiť... Už dávno somsa zbalila a odišla z domu, už dávno netrávim čas rozhovormi s Tebou. Radšejhýrim a márnim čas vecami, ktoré ma od Teba vzďaľujú a popritom zneužívam dary,ktoré si mi daroval z lásky. Už dávno sú preč... A tak svoj smäd a hlad po Láskenemôžem uhasiť vodou a chlebom. Musia mi vystačiť nechutné pomyje, ktoré manikdy nezasýtia. Blúdim o hlade a smäde a hľadám niečo, čo by ma naplniloa urobilo šťastnou. Nič mi však nemôže nahradiť Teba, Tvoju lásku.
Ako môžem byťtaká hlúpa? Ponúkaš mi život hodný kráľovskej dcéry, plný skutočného šťastia aja som celkom "spokojná" s obyčajným pasením svíň. Musíš sa za mňaporiadne hanbiť. Niekedy prichytím samú seba pri tom, ako rozmýšľam nad tým,ako nám bolo spolu nádherne. "Oci, chýbaš mi... Nie, nie! Nesmiem nad týmrozmýšľať! Nemôžem sa k Tebe vrátiť po tom všetkom, čo som ti spôsobila. Je tonemysliteľné a nereálne!" A tak svoje myšlienky zatlačím kdesi do kúta aopäť ich prehluším kadečím. Neuvedomujem si, akú robím chybu. Môj Ocko ma čakáa trápi sa. Túži byť so mnou a chce ma prijať takú, aká som, dať mi novú šancuznova a znova. Ale ja nereagujem. Srdce mám akoby z kameňa, bojím sa.
Neustálebojujem s hlasom môjho vnútra. Keď pocítim Otcov pohľad, chce sa mi plakať.Rada by som sa vrátila, no nie je v tom aj trocha vypočítavosti? Bude mi predsalepšie. Aký by však malo zmysel sa k Nemu vrátiť iba kvôli tomu? Kvôli tomu, žema veci okolo nevedia nasýtiť. "Ach, Oci, prijmeš ma vôbec?"
Zúfalo hľadímpred seba a balím si veci. Mám veľa batožiny, a tak začnem vyhadzovať z kufrazbytočnosti a všetko, čo bolo doteraz pre mňa iba záťažou. Triedim to a dávam nabok, odovzdámMu všetko zlé na dôkaz toho, že nechcem žiť taký život, aký som žila. Risknemto a poprosím Ho o odpustenie. Dám mu všetko. Možno ma prijme...
Kráčam pomalyso sklonenou hlavou. Je mi zo seba zle. Taká ťažoba na srdci a nervozita. Nanohách prach, v ktorom zanechávam stopy... "Pamätaj, že prach si a naprach sa obrátiš." opakujem si tieto slová, ktoré som kedysi počula odOcka. A vážne, pred Jeho tvárou som ozaj iba "ničím" často saváľajúcim vo svojich hriechoch. Avšak On ma predsa stále nanovo dvíha a dáva mišance. Urobí to isté aj dnes, keď som Ho opäť sklamala???
Vidím Ho vdiaľke, obrysy Jeho postavy. Mám pocit, že má otvorenú náruč. Alebo sa mi tolen zdá? Hanbím sa zodvihnúť hlavu a pozrieť sa, ako sa tvári, či sa usmieva. Určiteje zo mňa sklamaný a smutný. Tak veľmi som mu ublížila...
Približujemsa k Nemu pomaly a váhavo. Cítim, ako sa celá chviem, pretože už z diaľkyvnímam Jeho lásku. V rukách držím batožinu. Dokonale zabalené a utriedenémyšlienky, sny, túžby, radosti, trápenia, obavy a najmä hriechy. Je to veľmiťažké, preto ani nekráčam, skôr sa pomaly vlečiem. Urobiť to? Neurobiť? Váham,či si predsa len neponechám časť batožiny. Možno sa mi raz zíde. Bojím sa tohovzdať, čo ak o niečo prídem? Čo teraz?
Dosť!!!Nevládzem takto viac. Mám Ho rada a tak sa aspoň pokúsim... Beriem batožinupevne do rúk a hádžem ju smerom k Otcovi kdesi na kraj cesty. Dvíham sa zozeme a rozbieham smerom k Nemu. Nepozerám Mu do Tváre, iba sa hodím k Jehonohám. Plačem a moje slzy sa miešajú spolu s prachom na ceste. Nesmelo Mupoviem pár nesúvislých viet: "Oci, prepáč...sklamala som Ťa. Viem, že somTi ublížila, nesprávala som sa vôbec ako Tvoja dcéra. Ale prosím, ak môžeš,vezmi ma k sebe domov, budem Ti slúžkou..."
Lenže On ničnehovorí, iba mlčí. A to mlčanie je oveľa horšie, preráža mi srdce bolesťou.Objímam Mu nohy a cítim na svojom tele celú svoju úbohosť a slabosť. On je takýláskavý a ľúbi ma a ja urobím toto? Držím sa Ho a so slzami v očiach mu hovorímvšetko, dávam mu všetko...
Zrazu vnímamčosi zvláštne. Som Jeho dcérou. Teplo mi preniká až kdesi hlboko do môjhovnútra a spaľuje ma. Otcova ruka ma pevne a zároveň nežne drží a dvíha zo zeme.Ticho ma objíma. Jeho dotyk ma uzdravuje a opäť sa cítim v bezpečí. SkutočnáLáska nepotrebuje slová. Pomaly naberám odvahu a na Jeho želanie dvíham hlavu auž vidím ako sa na mňa usmieva. Jeho pohľad hovorí za všetko. Napriek tomu, žesom ho ranila, sa na mňa pozerá s toľkou láskou a nehou... "Dcérka, somtaký šťastný, že si už doma!" vraví aj bez slov a raduje sa spolu so mnou.Ani neviem opísať ten pocit šťastia, oslobodenia a uzdravenia, ktoré prežívam.Tak málo som mu verila a predsa ma opäť prijal...
Taký je môjOtec, Láska sama o sebe. Nie raz ale tisíckrát. Nie obyčajná, ale výnimočná anekonečná je jeho milosť. Mám chuť spievať a tancovať. On tiež a tak sa spoluzabávame a tešíme zo spoločných chvíľ. Som taká slabá a viem, že môžem zasapadnúť a odísť, ale viem, že čokoľvek sa stane, nemusím sa báť návratu, leboviem, že On ma neustále bude čakať s otvorenou náručou...
Dnes stojímpred Tebou, Oci a prosím Ťa, pomôž mi urobiť zo seba iného človeka. Uvedomujemsi svoje chyby a túžim po novom srdci - čistom a krásnom, ktoré bude schopnéľúbiť Ťa.
Na záverpripájam svoj obľúbený žalm:
"Zmilujsa, Bože, nado mnou pre svoje milosrdenstvo
apre svoje veľké zľutovanie znič moju neprávosť.
Úplnezmy zo mňa moju vinu a očisti ma od hriechu.
Vedomýsom si svojej neprávosti
asvoj hriech mám stále pred sebou...
Tynaozaj máš záľubu v srdci úprimnom
av samote mi múdrosť zjavuješ.
Pokropma yzopom a zasa budem čistý;
umyma a budem belší ako sneh.
Daj,aby som počul radosť a veselosť,
azaplesajú kosti, ktoré si rozdrvil.
Odvráťsvoju tvár od mojich hriechov
azotri všetky moje viny.
Bože,stvor vo mne srdce čisté
av mojom vnútri obnov ducha pevného.
Neodvrhujma spred svojej tváre
aneodnímaj mi svojho ducha svätého.
Navráťmi radosť z tvojej spásy..."
(Žalm51; 3-5. 8-14)
