Začiatkom tohto roka naše Volvo neprešlo technickou kontrolou. Žiadna tragédia, povedal som si, veď auto má už 16 rokov a hoci má najazdených len 117 tisíc kilometrov (fakt super kúpa!), s nejakými drobnými technickými nedostatkami už treba rátať.
Pravdaže, mohol som využiť známosti hneď niekoľkých kamarátov, ktorí by mi mohli pomôcť bezpečne previesť auto kontrolou, ale už pred mnohými rokmi som sa rozhodol, že tieto kontakty nebudem využívať. Pravidelná technická kontrola predsa slúži na to, aby mal človek istotu, že auto, na ktorom sa vozí predovšetkým on a jeho najbližšia rodina, je bezpečné a nezradí ho napríklad niekde na dovolenke.
Januárová kontrola odhalila chýbajúci certifikát o inštalovaní okenných fólií, „prešlú“ lekárničku, prasknutý nárazník a únik oleja.
Nuž som kúpil ďalšiu novú lekárničku, napriek tomu, že z tej starej bola po záruke ozaj iba škatuľa (mimochodom, tomuto nezmyselnému biznisu garantovanému jedným z mnohých debilných zákonov z dielne nášho parlamentu sa hodlám čoskoro venovať v samostatnom blogu). Nárazník som dal vymeniť a zostávalo vyriešiť iba slzenie oleja a certifikát na fólie.
O slzení oleja mi kamarát – mechanik, ktorý sa už vyše 20 rokov vzorne stará o každé naše auto – povedal, že drobná netesnosť je medzi motorom a prevodovkou, čo by si vyžadovalo príliš veľa roboty, ktorú radšej urobíme neskôr, keď už bude treba prípadne vymeniť aj spojku. Ubezpečil ma, že rozsah úniku vôbec nestojí za reč a že keby som mal zospodu motora namontovaný tzv. schutzplech, technik by si ho ani len nevšimol. Dôkladne to vytrel a povedal mi, nech s autom idem na opakovanú kontrolu, vraj možno natrafím na rozumného technika, ktorý nebude bazírovať na nepodstatných veciach.
O chýbajúcom certifikáte som vedel od začiatku, pretože staršia dáma zo Žiliny, od ktorej som auto kúpil, ho jednoducho nevedela nájsť. Ale keďže som to na základe konzultácií s mnohými známymi ako aj vlastnej skúsenosti (pred dvomi rokmi ho po mne nikto nechcel) považoval za rovnakú taľafatku ako pár olejových stekancov na motore, rozhodol som sa risknúť to a ísť na opakovanú kontrolu na STK Dekra na Poliankach v Dúbravke.
Tu som sa až pri okienku dozvedel, že okrem technickej kontroly musím opätovne absolvovať aj emisnú kontrolu, ktorú som už dva mesiace považoval za vybavenú, pretože podľa príslušného protokolu auto vyhovelo v každom meranom parametri. Hneď začerstva som sa teda, pomerne rozladený, spýtal technika, prečo moje auto neprešlo emisnou kontrolou, keď vyhovelo všetkým kritériám. Po kratšom pátraní v protokole mi oznámil, že ak je zistený únik kvapalín s výnimkou vody (čiže práve toho nešťastného oleja), vozidlo nemôže pustiť cez emisnú kontrolu, aj keby v meraných parametroch vyhovelo.
Nasledovala opätovná emisná kontrola, ktorú robili neviem na čo, keďže stačilo znovu skontrolovať, či slzí olej, čo pri následnej technickej kontrole bohužiaľ aj zistili. Poslali ma do čakárne a ja už som tušil, že si obe kontroly budem musieť zopakovať ešte raz.
Kým som čakal (zhruba päť minút), stal som sa svedkom dvoch veľmi podobných telefonátov. Istý starší pán vošiel do čakárne, vytiahol mobil a keď volaný zdvihol, spýtal sa: „Ahoj, Roman, si tu? Fajn, takže sa môžem zahlásiť. Dobre, čau,“ zakončil a vybral sa rovno k okienku. Pohľad na tabuľu zamestnancov v čakárni mi prezradil, že podistým išlo o Romana Figeľa, druhého zástupcu vedúceho pobočky a zhodou okolností „môjho“ technika, ktorý za dverami práve vynášal ortieľ nad mojím Volvom. O chvíľu na to vošiel o niečo mladší chlapík, taký ten frajersko-podnikateľský typ, a akoby cez kopirák volal akémusi Marcelovi. „Čau, Marcel, si tu? Tak idem.“ Tabuľa neomylne prezradila, že akiste išlo o vedúceho STK Marcela Németha.
Hoci nie som zdatný investigatívec, akým kedysi býval môj kamarát Tom Nicholson, ani šikovný dátový analytik ako bol Jano Kuciak, našinec nepotrebuje mať diplom z Harvardu, aby si domyslel, o čo v oboch prípadoch išlo: o vybavenie potvrdení o technickej a emisnej kontrole takpovediac pod rukou, či ak chcete, s prižmúreným okom, teda presne o tú cestu, ktorou som sa už dávno rozhodol nechodiť.
Vošla do mňa zlosť, ale povedal som si: „Čert to ber!“ Utešoval som sa takými tými zen-budhistickými múdrosťami, že svet naokolo sa dá zmeniť len ak zmeníme sami seba, že ľudia sú všelijakí a že kým bude fungovať zákon dopytu a ponuky spolu s peniazmi, vždy sa nájdu ľudia, čo budú dávať i brať úplatky výmenou za zdanlivo jednoduchšiu cestu životom. To som však ešte netušil, čo bude nasledovať.
Dvere sa otvorili a môj technik mi oznámil: „Takže tu máte tú emisnú…“ Do mňa akoby tisíc voltov strelilo. Skočím mu do reči a vravím: „Akú emisnú? Pred dvoma mesiacmi bolo slzenie oleja jediným dôvodom, prečo ste mi emisnú nedali, a teraz je zrazu všetko v poriadku? Vari sa niečo odvtedy zmenilo?“
Ihneď som vedel, že som pichol do osieho hniezda. Technik aj s asistentom namosúrene odišli, starý protokol hodili do kýbla (teda presne tam, kam patril), nakázali mi, aby som ešte raz pristavil auto, a emisnú kontrolu urobili odznova, celí naštvaní, že sa našiel niekto, kto nekašle na všetky pravidlá a kvôli ktorému oni teraz budú musieť asi neskôr obedovať, či čo.
Nie je ťažké domyslieť si, ako sa to celé skončilo. Keď sa dvere do čakárne otvorili opäť, zjavil sa technik s výrazom zadosťučinenia, aký máme všetci v dobrej pamäti z tvárí úradníkov, byrokratov, policajtov a napokon asi každého držiteľa nejakej pečiatky. Víťazoslávne mi oznámil, že budem musieť obe kontroly absolvovať znova, a dodal, že pri emisnej kontrole sa ďalšia opakovaná urobiť nedá a preto budem musieť požiadať o novú technickú a emisnú kontrolu za plnú cenu €60.
Z tejto historky, ktorá má však ďaleko od bájky, pretože sa presne takto stala len toť včera, možno vyvodiť tri ponaučenia.
Prvé: ak ste obyčajný človek, ktorý nekašle na pravidlá a očakáva ich rešpektovanie aj od iných, zrejme vás to bude stáť o čosi viac, než by ste zaplatili na úplatkoch pre rôznych úradníkov. Naopak, ak ste prezidentský kandidát, príslušné úrady rady prižmúria oko nad tým, že robíte svoju kampaň v kraksni, ktorá môže kedykoľvek zabiť ktoréhokoľvek voliča a, bohužiaľ, nielen toho Harabinovho.
Druhé: ak s týmto dvojakým metrom a vôbec všetkými odchýlkami a úchylkami od vlády práva v tejto krajine túžite skoncovať, nestačí žiadať od Fica, aby sa vysťahoval z hostinca U daňového zlodeja. Treba začať každý od seba a od svojho najbližšieho okolia, každodenne, nemilosrdne a neústupčivo, pretože kým v tejto krajine nezačnú platiť obyčajné predpisy (napríklad pre emisné kontroly) pre všetkých rovnako, nemôžeme očakávať od bývalého premiéra, že bude sám od seba rešpektovať ustanovenia Ústavy SR pre voľbu ústavných sudcov.
Tretie: o najbližšiu technickú a emisnú kontrolu požiadam nie na Poliankach v Dúbravke ale niekde inde. A to nie z obáv, že by moje auto neprešlo. Ani nie preto, že si hodlám na kapotu vylepiť nejakú prasaciu hlavu, aby som vylepšil svoje šance. O certifikát na okenné fólie som už včera požiadal autorizovaného predajcu a svojmu kamarátovi-mechanikovi som už včera oznámil, že chcem, aby dal do poriadku nielen spomínanú netesnosť medzi motorom a prevodovkou ale aj všetko ostatné, čo by prípadne mohlo naše auto odsúdiť na štvrtú kontrolu. A keď bude moje auto tip-top, pôjdem na kontrolu tam, kde technici nemajú svojvoľný výklad pravidiel, keď to, čo platilo pred dvomi mesiacmi, dnes už neplatí, prípadne naopak.
