Takúto hanbu Slovensko ešte nezažilo. Malo by sa to zapísať do dejín Slovenska hrubými písmenami. Po roku 1989 sme sa snažili byť civilizovanou krajinou Európy. Nie vždy sa nám to darilo, ale po páde Mečiara sme si všetci mysleli, že už je navždy pokoj s politickými exotmi, ktorí nás budú ťahať do minulosti, nedajbože až do stredoveku. Ale, ako hovorí príslovie, nikdy nehovor nikdy. Dnes, po štvrťstoročí slobody sa opäť správame ako jeden z najprimitívnejších národov Európy.
Problém imigrantov nie je vôbec o tzv. kvótach. Imigranti nám len nastavili zrkadlo, v ktorom sa nechceme vidieť. V záujme neukojiteľných dobyvačných túžob západnej civilizácie sme rozbili ich vlastný svet a teraz nechceme niesť za to dôsledky. Bez ohľadu na to, či Amerika bombardovala Afriku, alebo nie. Sme raz v NATO, tak držme hubu. Ak budeme znovu vo Varšavskej zmluve, tak sa môžeme opäť odbavovať, že sme lepší, ako Západ.
Staviame sa na zadné a bránime sa akejkoľvek empatii. Tvárime sa, že sa nás to netýka, lebo my predsa vo svete nikoho "neotravujeme". Omyl vážení! Ameriku sme rovnako otravovali v 30. rokoch minulého storočia. Tak isto vlna našich emigrantov zaplavila Západ v '68. Predstavme si, že by boli všetci vtedajší politici v týchto krajinách zásadne a jednohlasne proti prijatiu našich krajanov. Dôsledky takéhoto odmietnutia si dnes nevieme ani predstaviť. Ale to všetko je už dnes zabudnuté. Dnes sa "nosí", že sa nedáme ohrozovať cudzími kultúrami a že sa pred nimi ochránime.
Zabudnite priatelia, neochránime. Jednoducho treba prijať fakt, že Európa vykapáva. Je to daň za jej vysokú životnú úroveň a s tým spojenú neochotu reprodukcie. Skrátka, blahobyt s jedným dieťaťom prináša svoju daň. Či sa nám to páči, alebo nie, máme iba dve možnosti. Buď sa úplne otvoriť svetu aj so všetkými dôsledkami, alebo postupne odumierať. Ak však platí to prvé, tak sa nemôžeme brániť imigráciii, nech už je z akýchkoľvek krajín, vierovyznania či kultúry.
Nie je riešením, vyberať si z imigrantov iba kresťanov. Tých nie je na úteku toľko, aby sanovali deficit obyvateľstva Európy. Je jasné, že jej terajších obyvateľov a hlavne európskych politikov to absolútne nezaujíma. Akoby žili iba v reálnom čase pre seba, bez ohľadu na to, ako sa s tým vysporiadajú ich budúce generácie. Je to smutné, ale zároveň žiaľ krátkozraké a cynické. Pretože nikto nikdy totiž neochránil v histórii svoj národ jeho izoláciou. Pokúsili sa o to Číňania svojim múrom, pokúša sa o to dnes Orbán svojim plotom. Bude to rovnako neúspešné.
Jediným riešením daného problému je empatia. Je to síce slovo, ktoré znie hrozivo a vyvoláva pocit bolesti, ale ono samé za to nemôže. Môžeme si za to my všetci, ktorí sa dnes tvárime bohorovne a nezaujato. Ale potom, keď nás dobehne tvrdá realita, začneme v sebaobrane hystericky vrieskať a zachraňovať si naše stratené duše. Môžeme si byť istí, že nič múdre v tejto veci nevyšpekuľujeme. S nikým nevykýveme, možno maximálne tak sami so sebou. Ľudstvo je zo svojej histórie nepoučiteľné.
Je zaujímavé momentáne sledovať našu politickú scénu. Červení (Smer) využívajú nízke pudy lúzy a jej strach z ohrozenia. Hnedí (KDH) schovávajú hlavu do piesku, v nádeji, že ich moslimská vlna nezmetie. Bieli (poitickí samozvanci) z tejto témy vytĺkajú politický kapitál, ako sa len dá. A modrí vlastne ani neexistujú. Prekvapením sa javí strana SNS. Tvári sa empaticky a racionálne, ako vlk v barančom rúchu. Ale ešte väčším, žiaľ negatívnym prekvapením sú liberáli. Človek by si myslel, že práve oni sú tolerantná reprezentácia slovenského multikultúrneho obyvateľstva. Sú predsa za zmiešané manželstvá LGBT, tak prečo nie za moslimský mix? Tomu minimálne ja nerozumiem.
Skrátka, sme úbohí chudáci. Nehovorím, že sa majú moslimom všetky naše devy "rozkrosniť", ale takú zadubenosť, akú predviedol celý Parlament SR v otázke imigrácie si ako občania Slovenska naozaj nezaslúžime. Možno iba ich voliči. A nezaslúžime si ani jedno ďalšie euro z eurofondov a v podstate ani naše členstvo v EÚ. Chýba nám totiž spolupatričnosť s EÚ, pre ktorú sme tak tvrdo bojovali. Chýba nám opäť hlas štátnika typu Dzurindu, ktorý nás do EÚ dostal. Dúfam, že by bol dnes podobný hlasu Schwarzenberga a to už ani nehovorím, že Havla. Takto sme však všetci hodení do jedného spoločného vreca xenogóbie a nacionalizmu.
Politických "záchrancov" Slovenska máme nadostač! Vlastne je to celý parlament. Vychádzajúc z toho, že sme ich volili to znamená, že sme všetci za to, aby sa zadebnili hranice okolo Slovenska a aby sem nepáchol ani ten, čo tu vlastne ani nechce zostať. Smutné poznanie po 26 rokoch slobody.
A maličkosť, že Frešo z SDKÚ už vlastne ani neexistuje, je v tomto prípade absolútne nepodstatná. Aj tak je otázne, čo by k danej téme nakoniec vypotil. Možno si to necháva sám pre seba, ako svoj posledný tromf pred jeho poslednými voľbami...
