Každej z vás sa to aspoň jedenkrát v živote stalo. Mne ale nie! Niežeby som sa chlapcom nepáčila, alebo že by som bola príliš vyberavá, to nie. Jednoducho sa lepím na iných. Alebo to oni sa lepia na mňa? Neviem. Prosto priťahujem chalanov, ktorí si myslia, že som tak akurát na jednu noc a dosť. „Veď sme dobrý kamoši a to je lepšie, nie?“ Čím to je? Mojim výrazom nevinného štrnásťročného dievčatka? Mojim vyjadrovaním? Mojim pohľadom na svet? Chcú mi ukázať, že realita je len hlúpy okamih? Že existujú pôžitky tak neuveriteľné, že aj tú najcinickejšiu ženu prinútia kričať? Ďakujem, ale ja to nepotrebujem! Áno, priznávam, doteraz som veľmi po vzťahu netúžila. Načo si stále s niekým telefonovať a hádať sa kto zloží ako prvý. Načo byť oslovovaná ako pusinka a nechať si rozkazovať. No iste! Nepotrebujem!
Až doteraz.... Teraz, keď už som otvorila oči a začala vnímať svet bez farebných okuliarov, by sa mi veruže niekto, kto mi svet sfarbí zišiel. Niekto, kto ma nežne objíme a povie, že všetko bude v poriadku. Niekto, koho mi budú kamošky ticho závidieť a rodičia priať... Zobuď sa! Ešte asi nenadišiel môj čas, pretože stretávam chalanov, pre ktorých som len jednorázovka. Náplasť na zlomené srdce. Prečo ja? Na oko tvrďaska, vo vnútri nežná ronička sĺz. To, že sa mi niekto pripletie do cesty a myslím si, že by z toho niečo už konečne mohlo byť, ale mýlim sa ešte neznamená, že to bude so mnou robiť každý. Nehovorím, že sa vydám za prvého, ktorý mi vbehne pod nohy, ale kedy to už príde? Kedy príde ten pocit, keď sa mi podlomia kolená a z hrdla nebudem môcť vydrať ani muk? Kedy už budú moje dni teplé a sladké ako čerstvé kakao?
