Osoba Vladimíra Mečiara bude mať nepochybne nezastupiteľné miesto v našich dejinách. Na jednej strane stál pri zrode republiky, pri jej štarte, no na druhej strane nás vystavil do izolácie a krajinu priviedol na pokraj anarchie a chaosu.
Aj v poslednom rozhovore Mečiar potvrdil, že stále si neuzná chyby minulosti. Tvrdí, že sme boli najlepšie fungujúcou ekonomikou v strednej Európe, že sme v istom období mali silnejšiu menu ako Česká republika. No pravda je, že ekonomiku dostal do mínusových čísiel, za susedom z Čiech zaostávame aj teraz a po nástupe pravice museli byť najprv za ťažké milóny ozdravované banky, ktorých ozdravenie vraj pripravil on. Mnohé podniky a nejednalo sa len o drobné firmy, veď išlo napríklad o Naftu Gbely, VSŽ, boli rozpredané kamarátom a vytunelované. Parlament prežil svoju noc dlhých nožov, kde Mečiarova koalícia ovládla všetko, prípad Gaulider, únos Kováča ml., Lexa na čele SIS, izolácia v Európe a vo svete.
Toto by mal Mečiar spomenúť vo svojich pamätiach, túto čiernu kapitolu v našich dejinách. Možno sú médiá voči jeho osobe zaujaté, no jeho konania boli nepriehľadnuteľné a sú hanbou našich dejín. Slovensko už Mečiara nepotrebuje, patrí na smetisko dejín, svojú úlohu si už splnil a či čestne, to vie najlepšie on sám. Mal možnosť odísť na vrchole, no on radšej rozbil vlastnú stranu, len aby ho niekto nepreskočil v jeho sláve.
Už nepotrebujeme reči o Švajčiarsku, o zakódovanom cd, kde sú samé veľké ryby, o senníku, kde skrýval štátne dokumenty, sú to rozprávky pre jeho vnúčatá. A je otázne, čo sa dozvieme z jeho pamätí, aké polopravdy, či klamstvá. Napokon, prečo má časť jeho pamätí výjsť až po jeho smrti? Strach či len ďalšie klamstvá, za ktoré už nebude koho obviniť? Budúcnosť ukáže. Nech si ešte užije svoj politický dôchodok a hlavne nech sa v žiadnom prípade nevráti do politiky. Veď prehier už zažil dosť.
