Boli sme pár dní na výlete v Neapole.
Kto tam bol, tak vie že je to špinavé mesto, plné smogu a multisenzorického bordelu. Na tento fakt ma upozornil aj môj bedeker. Tento pohľad aj prvý dojem som si zachovala. Historické a kultúrne budovy sa strácajú v ruchu mesta. Káva sa vlastne nedá piť. Všade skútre, trúbenie. Pizza na vás vyskakuje na každom kroku, po vláknine ani chýru ani slychu. Jasné, preháňam.
Taká sympatická dekadencia. Ulice fakt proste smrdia, ale predsa to má nejaké kúzlo, že to nechceš len tak odsúdiť.
Zdalo sa mi tiež, že miestni žijú najlepšie ako vedia, a že žijú naplno.
Zatiaľ čo na Slovensku išla vlna zavedenia rýchlosti 6,5km/hod pre chodcov, my sme sa nestačili čudovať nad takou zvláštnou symbiózou dopravy v malých aj väčších uličkách. Jazdné pruhy sú tu pro forma (ak vôbec), skútre a smarty povinná výbava prežitia. Jazdí sa tu rýchlo, ale tak nejak ladne, a čuduj sa svete ja som sa cítila bezpečne aj keď okola mňa prefrčal skúter plnou rýchlosťou len pár centimetrov od mojich nôh.
Cítila som sa "automaticky videná", zohľadňovaná, akceptovaná. Bez pýtania, bez vydobýjania si vlastného práva, bez potreby vlastného chodníka, aj vtedy keď svietil panáčik načerveno.
A teda Romana T. voziaca svoje dieťa na kolobožke je len slabý odvar toho, čo sa deje tu, a nikto ani mihalnicou nepohne, lebo proste bežná vec.
Nehovorím, poďme to robiť aj my takto. Je však pre mňa zaujímavé, koľko času našinec strávi času nad životom niekoho iného a ešte je aj schopný dať druhému za vinu, prečo a ako sa on má zle. To ma už fakt nebaví počúvať.
Uvedomila som si, ako tu máme čisto a koľko priestoru tu máme na život a jeho žitie.
Vieme robiť fakt dobrú kávu - buďme na to hrdí.
Naša príroda je mi viac ako spiaca sopka Vezuv - a tá nech ešte spí dlhé roky v pokoji.
Neskáče tu na mňa Maradona.
Ja len, že napriek sra*kám, v ktorých tu žijeme, to tu máme fakt veľmi pekné. Dá sa tu žiť naplno, tak žime. A dovoľme žiť aj druhým.
