Zvykla som si, že po odpovedi na otázku, kde pracujem, došlo pomerne promptne k ukončeniu rozhovoru. Väčšinou zaúradoval strach, tabu téma smrti a životnej ťažoby. Neviem, či je to spomienkový optimizmus, ale ja na svoju, teraz už bývalú prácu myslím v dobrom a s láskou.
Často mi prebehnú cez myseľ rodičia a ich deti, s ktorými som sa stretla na nemocničných chodbách a na izbách. Nepamätám si všetkých. Ale rozhodne pre mňa neboli len diagnózou či liečebným postupom.
Na onkológii tak nejak prirodzene prevláda rodinnejšia atmosféra v porovnaní s inými oddeleniami. Myslím si, že je to logické. Pacienti sa vracajú pravidelne na cykly chemoterapie, a na rôzne kontrolné vyšetrenia. Stretávate sa takmer na dennej báze, niekoľko týždňov, mesiacov, niekedy až rokov. Spolu žijete, rozprávate sa. Či chcete alebo nie, tak s niektorými si viac či menej "nazriete" do vlastných domovov. Preberáte liečebné plány, vážne veci, postupy...inokedy zase tliachate o bežných veciach, o láske, o túžbach či snoch. Bolo mi veselo, bolo mi aj smutno. Nikdy nezabudnem ako som ako ešte "lekársky zelenáč" 18-ročnému chalanovi, ktorému smrtka už dýchala na krk, na otázku "Paní doktorko, umřu?" odpovedala jedinou možnou odpoveďou: "Áno." Jedného by mrazilo.
Momentov ako tento bolo viac. Také, na ktoré nepripraví žiadna škola, ani žiaden kurz komunikačných zručností. Boli autentické. Intímne. Kruto pravdivé. Holé.
Napriek tomu som chodila do práce rada.
Nechcem však písať o smrti, ani o umieraní. Nevyčerpávala ma starostlivosť o onkologicky chorých, nevyčerpávala ma smrť.
Na svoje dno som si siahla, až keď som sa snažila v slovenských podmienkach robiť tak, ako považujem za štandard a bazál. Medicína založená na dôkazoch s prímesou individálneho prístupu. Niečo ako šitie kabátu na mieru.
Vyčerpali ma však nekonečné žiadosti na poisťovne a na ministerstvo. Kolečká opakujúce sa každých 3-6 mesiacov, pre viacerých pacientov. Zabezpečovať, aby nič nechýbalo, aby boli načas lieky.
V istom momente som si uvedomila, že robím prácu minimálne 5 ľudí.
Od vyšetrovania a hodnotenia výsledkov, realizácie výkonov, komunikácie s rodičmi, objednávania vyšetrení, ich logistiku. A to logistika bola niekedy tá najhoršia časť. S horkosťou spomínam na 6 mesiacov trvajúci výpadok funkčného MR vyšetrenia, ktoré sa suplovalo v susednej nemocnici. Pre mňa to znamenalo prioritizovanie pacientov, preobjednávania podľa závažnosti, zabezpečovanie transportu pacienta, prípadne aj anesteziologického tímu. Úplne absurdné. Aha, a občas opäť zabudnutá žiadanka.
Zohľadňovanie individuálnych faktorov, požiadaviek a prianí, vrátane socio-ekonomického rozmeru. Ďalšie vypisovanie žiadaniek vyšetrení, vypisovanie žiadostí, kontrolu žiadaniek (či dorazili alebo nedorazili tam, kam mali...lebo veď elektronizácia viac nefunguje ako funguje). Znovu-vypísanie žiadanky, ktorá sa stratila.
Rozpočítanie liekov, neurobenia chyby, dodržiavanie protokolu liečby, poctivé vedenie administratívy, telefonovanie,..opäť nejaká žiadanka...posielanie e-receptov..Komunikácia..
Do toho akútne veci, kedy na chvíľu ide všetko bokom, ale nikto to neprevezme, ono to proste počká...
A DRG, čiže systém vykazovania výkonov, tiež na niekoho počká...prečo má takúto vec robiť doktor mi je tiež nezrozumiteľné.
A buďme milí, a aj sa usmejme. Len to píšem, a je mi na grc.
Ako keby okrem šitia kabátu bolo mojou úlohou aj vyrobiť ihlu, aj gombíky, aj vlastne aj ten šijací stroj.No..potom sa už človeku nechce ani ten kabát šiť, a už vôbec nejaké gombíky prišívať.
V nejakom bode som zastala, a uvedomila si, že toto nie je to, čo chcem.
Myslím si, že takto nemá vyzerať lekárska robota a že na 3/4 tejto agendy má byť samostatne vyčlenený administratívny človek alebo kľudne celý tím ľudí. Žiadala som to, vyslyšaná som nebola.
Možno ma niekto označí za "slabý" kus. Nech. Ja ale pre seba chcem viac pracovného kľudu a nie sa len hnať za výkonom.
Chcem čas zamyslieť sa nad tým, čo robím, nie len automaticky vykonávať. Nechcem pracovať do úmoru, ani chodiť vyčerpaná domov. Chcem žiť a chcem mať energiu a chuť na žitie svojho života. Lebo narozdiel od iných, môžem. Asi aj z takej zvláštnej formy úcty k tým, ktorí už nežijú, chcem žiť svoj život dobre a spokojne. Ideálne bez toho, aby som musela kompletne zmeniť svoju profesiu.
Nechcem vďaku, ani nepotrebujem ocenenie. Chcem, aby sa s týmito vecami začalo hýbať. Aby sa zjednodušoval systém alebo sa doň zapojilo viac ľudí s rôznymi funkciami. Aby sa hľadali nové cesty a možnosti. Aby sa predchádzalo vyhoreniu. Aby sa prekopal systém od základov a nanovo budoval. Zdravšie.
Budem možno kacírska, ale neskromne si myslím, že spokojnosti pacienta predchádza spokojný doktor. Mind-blowing. Unicorn.
Našťastie nie som jediná.
