Vždy keď sa znovu pohádame, tak sa pýtam prečo...? Prečo s ním zostávam... Prečo si nevie dávať pozor na svoje slová... Prečo ma po dvoch rokoch nepozná... Potom zaspím, lebo môj mozog už nedokáže rozmýšľať a telo už nemá viac tekutiny, ktorú by vyplakalo.
Na druhý deň sa zobudím a nadávam si do hysterky... Ospravedlňujem sa jemu i sebe, že ničím to krásne, čo medzi nami je. ale...
Kedy človek, nie len žena a nie len muž, ale človek ako tvor, ktorý ľúbi a má potrebu sebatríznenia zistí, že tak už ďalej nevládze? Kde je hranica medzi láskou a zvykom? Alebo medzi láskou a strachom z opustenia?
Áno. Priznávam. Som slabá. Zvykla som si na pohodlie. Na pohodlie jeho náručia. Teplo jeho auta. Na pravidelné šantenie v posteli. Na pozvania do kina. Zvykla som si hovoriť, to poznám, jedného takého mám doma. Zvykla som si byť zadaná. Mať priteľa. Zvykla som si na pocit, že nie som sama. Na pocit, že niekoho mám. Zvykla som si na to, že niekomu patrím.
Viem, kedy žartuje, kedy je smutný, kedy mi klame... A klame často. keď nechce priznať chybu. keď sa ospravedlňuje, aby bol doma pokoj. keď si zabudne mobil, ktorý nosí zo sebou aj na záchod.
Jeho arogantné ja sa prebudí a vysloví: ,,Si skvelá." Tón, ktorý by prerazil aj brnenie z ocele. No ja pri ňom to svoje vždy skladám. Ak som nebola na dne, tak ma tam práve skopol. Ale on sa hnevá. Ja som ho dohnala k týmto slovám.
Ja plačem. On zaspáva. A ja sa k nemu z posledných síl doplazím... V jeho náručí sa budem cítiť dobre. lepšie. Najlepšie.
Ako zisím, či milujem tohto chlapa, ktorý pri mne pokojne spí. Alebo kohosi... Nejakého vysnívaného, ktorému som priradila jeho tvár?
