Chcela som písať o jeho krásnych očiach, o posteľových veciach, o našich výletoch...Ale... Načo...
Každý pár má fotky, hory, lúky, spoločné miesta... Ja mám jeho a on má mňa.
Máme mlčanie. Máme krik.Hádky, nedorozumenia, slzy, zlosť. Máme množstvo cudzích zazerajúcich očí. Máme 4 vlastné plné lásky. 4 krásne slepé oči.
Máme aj ružové okuliare. Očakávania do buducnosti. Nemáme mená pre deti. On chce anglické. Ja nie.
Máme spoločné a rozdielne návyky, zlozvyky, trápenia, sny, myslenie, cítenie.
Ja mám jeho a on má mňa.
A máme rodinu. Moju aj jeho. Moju veľkú a jeho dôležitú trojicu.
Máme talianske manželstvo. Ale málo riadu a moje nešikovné ruky, tak si celkom nemôžeme dovoliť ho rozbíjať.
Sme spolu 24 hodín denne a aj tak ho mám nedostatok. Najmä v dni, keď pálime drevo a ja sa ho dotknem až večer. Pri čaji, keď mi masíruje nohy a rozplýva sa nad množstvom urobenej práce.
Je workoholik. Ale môj...
Nemáme ľahký spoločný život. My máme krásny spoločný život.
Nemžijem idylku z predmestia. Žijem. Na vlne. Raz som vysoko, raz veľmi nízko. Takmer nikdy v pokoji. Plačem, kričím, smejem sa ako hrkalka. Nikdy pred ním som sa tak nesmiala. Ako hrkalka...
A jemu sa to páči.
Mám strach a žiarlim a zlostím sa. Mám každý deň plný miliónom emócií.
Pragmaticky neviem, čo bude zajtra. Možno sa naše cesty rozídu. A možno bude otcom mojich dvoch synov a dcéry...
Ale ja viem jedno, že ho budem vždy milovať. Nie istým spôsobom, ale vrúcne.
Za všetko, čo mi dal. Za všetky dvere, ktoré mi otvoril. Za každý bozk, každé ďakujem, a každé milujem ťa...
Nie som rozprávková princezná a on nie je princ. Ale...
Vďaka nemu som úplná
