Rok 2008 podľa slečny Jany Bošelovej sa začal hádkou s mojím priateľom.... Opití si sadol za volant, aby šiel zachraňovať iných opitých kamarátov za volantom. Veď jedno auto plné ľudí v prikope nestačí.... Vrátil sa živý. Našťastie, aj keď rozprával čosi o tom, že keby tam bol umrel, bola by som na neho milšia...
Pokračoval.. Ten rok. Návštevou v Benátkach. Je to nádherné mesto. Okrem páru suvenírov (škraboška a čiapka ako z Harryho Pottera) som si doniesla aj niekoľko modrín a poriadny kus morského talianskeho blata... Vraj sa nikomu za jeden deň nepodarí spadnúť rovno na zadok trikrát? Kuk na mňa! Živý dôkaz omylu...
Ešte sme len vo februári. Zomrelo nám mĺkve stvorenie. Už nevládal chodiť. Ale... Doplazil sa k dverám a na schodoch v garáži skonal... Najbližšie k nám ako mohol...
škola, škola, škola....
Niekde v marci sa rozhodlo, že letím na Ibizu. Robiť animáora. Pre nezasvätených: to sú tí ľudia, ktorí na dovolenke pobehujú, kričia, hrajú sa na šašov, ale hlavne takmer vôbec nespia a za veľmi malé peniaze...
V apríli prišla ďalšia rana pod pás. Zomrel starý otec. Za dve hodiny... Jeho zdravotný stav bol proste nezlúčitľný so životom. Za dve hodiny... Nestihla som ho pobozkať. Povedať mu, že ho ľúbim. Nestihla som sa ospravedlniť za to, že som nevďačná... Za dve hodiny si zbalil dušu a už ho nebolo....
Pohreb. Písala som smútočný príhovor. Len jemu. nemyslím si, že sa niekomu skutočne páčil. Nemyslím si, že mu niekto skutočne rozumel... Okrem mňa. Okrem starého otca... Ale všetci plakali. Asi preto, že to sa na pohreboch patrí. Videla som jeho nohy a ruky prekrížené na brušku. A nemohla som ísť do prvej rady a počúvať: ,,Úprimnú sústrasť." Seriem Vám na sústrasť, ja sa vrátim domov a on tam nebude!
Odišla som na Ibizu. Vraj nemôžem, zahodiť šancu. Každé ráno som počúvala jednu pieseň. O tom, že je v každej hviezde a v každom stvorení v mojom okolí a dozerá na mňa...
Ibiza bola super.. Teda keď už tam nie som, spomínam len v dobrom. Ach pamäť naša milosrdná... Ale jedno viem, nikdy viac...
Niektoré veci musí človek v živote vyskúšať, aby si uvedomil, že tadiaľto cest nevedie... :)
Júl. Mám priateľa. nemám priateľa. Som asi 1500kilometrov od domova a on mi nechýba. Ani mi nepíše. ani sa nebol so mnou rozlúčiť na letisku... Viem, robota. Ale...Viem, že ja odchádzam, ale... Viem. Hrdosť.
Júl. Nemám priateľa.
August. Hovorí sa, že smrť chodí vždy v trojici? Zomrela babka. Zase som písala smútočný príhovor. Básničku, ktorej mohli rozumieť všetci, keby ju ujo prednášajúci prečítal nahlas. A pokazil mi rým... Ľudí bolo menej ako v apríli, ale plakali rovnako.. Asi sa to naozaj má...
Teraz si do životopisu pokojne môžem zapísať: ,,Profesijné skúsenosti s písaním smútočných prejavov..." Možno mi to raz nepomôže pri hľadaní zamestnania.
September. Nemám priateľa, ale ten starý mi chýba. Veľmi. Aj v októbri a aj teraz v novembri. Ale... Nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky. Nenecháš sa druhý krát topiť...
Ešte máme pred sebou december. V prípade, že sa bude niesť v znamení tohto roku, dovoľujem si vysloviť motto: ,,Zachráň sa kto môžeš!"
A preto:
Všetkým ktorí mi do roku 2008 priali všetko najlepšie odkazujem:
,,Vôbec to nepomohlo!"
Preto mi do roku 2009 posielajte len peniaze, alkohol alebo poukážky na benzín!
Úprimná vďaka! ;)
