Mladá nevesta v bielom, plná vzrušenia z toho, čo príde o chvíľu i neskôr. Družičky (či sestry) jej pomáhajú s poslednými úpravami dokonalého vzhľadu. Po rozume jej chodí tisíc vecí... Uvedomí si ale, že je posledkýkrát doma? Vo svojej dievčenskej izbe, ktorá už prestane byť jej dievčenskou izbou?
Sedím potme vo svojej dievčenskej izbe, vedľa mňa spí synček. Očami prechádzam po známych predmetoch. Mám ju veľmi rada. Chýba mi. Ešteže sa tu toho veľa nezmenilo. Na stene visí ešte môj obraz i ruža, ktorú som dostala od bratov k promóciám. Aj v "sekretári" mám rôzne drobnosti tridsiatich rokov. V perináku zošity zo strednej, obnosené čižmy a čo ja viem, čo ešte. V poličke iba potrebné veci, ktoré som už 2 roky nepoužila a v skrini jednu poličku obnosených šiat - pre prípad.
Mne to tiež nezišlo na um, v ten deň D. Že som tu poslednýkrát doma. Keď som si to uvedomila, bola som už akože "doma" niekde inde. Bolo to v nedeľu ráno a niektoré veci som si do svadobnej kabelky nejako zabudla pribaliť. Pomyslieť na to skôr, tak si urobím nejakú súkromnú rozlúčku so svojou izbietkou :)).
Sedím potme na mojej bývalej posteli v mojej bývalej dievčenskej izbe, tie veci už musím upratať. Je mi tu tak dobre a stále sa tu cítim doma. A je mi aj trošku smutno..
