Pri sledovaní Jednotky sme len tipovali akej farby sú tie pekné šaty, auto...
Áno, ak bežala telka, tak určite Jednotka, lebo bývanie pod lesom popri mnohých výhodách, že v jeseni vstávajúc do školy môžete pozorovať za plotom srnky, že naozaj len pár metrov za záhradou a niekedy aj v nej vám rastú voňavé masliačiky, že koberec materinej dúšky je blízko, čo by kameňom dohodil..., má aj svoju nevýhodu v "nechytaní" TV signálu. To sme potom na Dvojke miesto jedného hokejistu videli štyroch, no a práve do módy prichádzajúca Markíza pre nás znamenala len veľmi neurčité tiene. Poviem vám, bolo to super, mať len ten jeden program.
Dnes, keď sa cez víkend doma všetci zídeme, na nás číha tých 300 farebných programov. Ešteže my, ženské osadenstvo, sme voči nim dosť odolné a dokážeme sa "vykecávať" niekedy poriadne dlho. Občas sa však stane, že zatúžime po "kultúrnom" televíznom vyžití a s otázkou, čo to dnes dávajú, sa usádzame k telke. No vyhovieť niekedy 7 pozeraniachtivým nie je ľahké, a keď nám nepasuje ani Pošta (lebo mama už nechce toľko plakať), ani Jackie Chan (ktorého by chceli obdivovať len bratia), ani nejaký Katastrofický film (veď toho máme dosť aj v reálnom živote, ešte aj v telke sa mám na to pozerať?) a po začínajúcej reklame nasleduje boj o diaľkový ovládač, tak to znova ako pred týždňom vzdávam a vnútorne spokojná odchádzam do izby s myšlienkou, že si aspoň oddýchnem a poriadne sa vyspím.
