Vo víre posledných dní rezonovala aj udalosť, ktorá riešila umiestnenie mojej tety (voláme ju tak, lebo sme ju všetci súrodenci tak vnímali od detstva) do starobinca.
Naša "teta" (dedova sestra) sa nikdy nevydala. Odmalička bola súčasťou babkinej domácnosti, ďalší blízky člen rodiny, i keď u babky nebývala. Chodievala tam však veľmi často. Za mladi tam bývala, potom sa osamostatnila a bývala v meste. Pracovala ako kuchárka v reštaurácii, neskôr, už v dôchodkovom veku, bývala v Klube dôchodcov (bytový komplex pre obyvateľov v dôchodkovom veku), kde bola upratovačkou. Vždy, keď sme prišli na návštevu a náhodou nebola doma, vedeli sme, že ju nájdeme niekde v chodbách, ktoré upratovala.
Chodievala na návštevy aj k nám domov - či na odpustovú slávnosť alebo narodeniny, pamätala si všetky naše dátumy narodenín. Ešte aj dnes, po mnohých rokoch, keď už pomaly začíname opúšťať rodné hniezdo, sa hore na jedálenskom nábytku vynímajú jedny z mnohých darov - porcelánové figúrky: pec vlčiak, baletka, veverička či poľovnícky pes držiaci v zuboch kačicu.
Naše návštevy u nej sa spájali s rôznymi superzážitkami pre nás deti a teraz sú to milé spomienky. Aj ona mala bar s alkoholom pre návštevy a pre nás tam stála vždy zaujímavá fľaša vaječného likéru, ktorý, keď to rodičia nevideli, nám vždy naliala do maličkých kalíškov. Aké to bolo vzrušenie, keď hrozilo, že si to rodičia všimnú....! Vtedy sme všetky kalíšky rýchlo skrývali za chladničku a...spomienka na to, ako sa v rýchlosti kalíšky prevtrhli a "náš" výborný vaječný likér sa rozlieval po koberci, tu bude stále :). Ďalej to bola umelohmotná okrúhla oranžová stolička, ktorá neviem prečo v nás evokovala predmet vhodný na hru na lietadlo (teraz nedávno, keď sme tam tetu navštívili poslednýkrát pred odsťahovaním, sa nám tá stolička zdala taká maličká...). Tiež bol pre nás veľmi zaujímavé drevené púzdro na cigarety, kde sa pri pohybe zjavila stále jedna cigareta. Teta, aj keď nefačila, vždy tam mala zásobu. Pravdepodobne si púzdro priniesla z mnohých kúpeľných pobytov. Tetina garsónka mala pre nás stále svoje čaro.
Vo vyššom veku tetu začali trápiť "kríže", takže sa obmedzili aj jej návštevy "u babky" či u nás. A napriek tomu, že začala používať aj načúvací strojček, je ešte stále samostatná, i keď... Posledný dôvod, ak to tak môžem nazvať, prečo do starobinca, bol ten, že keď pri zmene dopravnej organizácie v meste teta nevedomky nastúpila do medzimestskej linky miesto mestskej, z druhého okresného mesta nám príbuzným telefonovali policajti, lebo teta dezorientovaná v cudzom meste, nevedela povedať, kde býva. Vedela iba svoje meno a priezvisko. Našťastie!
Deň pred odsťahovaním sme ju so sestrou ešte stihli navštíviť. Vedela, že odchádza, no nevedela, čo ju čaká. Samozrejme, tušila zmenu - stratu súkromia, už nebude mať garsónku. Tam, kde odchádza, je ubytovanie internátneho typu, viacerí na izbe. Sama však cíti, že potrebuje pomoc... A my, jej najbližší, hoci ako veľmi chceme, teraz rozlietaní po svete.... nedá sa. Prieniesli sme jej čokoládu a na výmenu sme si aj čokoládu odniesli... ako pohostenie. Uvarila mi obligátnu kávu, dosť presladenú, ale vypila som ju veľmi rada :)).
Má 85 rokov, preto verím, že si v novom "domove" zvykne a teším sa na návštevu.
