Je neskorá noc. Dokonca je už tak neskoro, že je už až príliš skoro.
Keď si to uvedomím, zhrozím sa. Veď musím spať!! ..aby som ráno vládala vstať, ..aby som nevyzerala zajtra ako mŕtvola. No nie a nie zaspať. Nie a nie zaspať, lebo mi v tom niečo bráni... čo to je?!! Prečo mi na viečka nechce sadnúť sen? Prečo mi je tak ťažko? Aha.. Naozaj je mi ťažko. Moju hruď niečo zaťažuje, ťaží ma balvan neporozumenia, ktorého som si samozrejme vedomá. V zložitosti mojej povahy som sa ZNOVA nepohodla s blízkym človekom, ktorého mám rada, ale teraz mlčím - trucujem, zaťala som sa. Rozišli sme sa v mlčaní - mám predsa svoju pravdu! Ja sa neozvem prvá!! Ale teraz ma to mučí, ťaží, ťahá kdesi k zemi, snažím sa dvihnúť ten balvan (..ako to len vyriešiť, ako sa pozrieme zajtra, pozajtra sebe do očí a budeme sa dlho nerozprávať??), od ťarchy otváram naširoko oči a ... nemôžem zaspať. Aha.. Tak to preto nemôžem zaspať, lebo na hrudi mi leží balvan - neviditeľný. Je však ťažký a položila som si ho tam sama.
Je neskorá noc. Dokonca je už tak neskoro, že je už až príliš skoro.
..prečo je už toľko hodín.. ako sa zajtra pozriem... do očí... je mi....ťažko
