Za robotou dochádzam do KE. Keďže ubytovanie nie je problém nájsť, avšak za dosť vysokú cenu, dochádzala som dva necelé týždne nejakých 100 km. To som si však musela trošičku privstať, nuž tak môj budíček som si naťahovala na 4 hod. rannú.
Večer som sa snažila zaľahnúť čo najskôr. Nedávno, keď už som bola v posteli, v izbe zhasnuté, som tiež naťahovala budík na 4.00. Vypínač bol ďaleko, tak som si posvietila mobilom. Nechtiac som však zle nastavila presný čas - o hodinu skôr.
Nič netušiac, keď ráno zadrnčal budík, som vyskočila, rýchlo sa osprchovala atď. Keď som bola hotová, vybrala som sa na vlakovú stanicu. Vykročila som však do úplnej tmy, na cestu mi svietili iba krásne hviezdy, bolo ich snáď aj milión. Odhliadnuc však od tejto krásy už som si pripravovala sťažnosť na obecný úrad, že ľudia musia chodiť po takej tme! Asi 150 m pred stanicou som si svietila mobilom na chodník, lebo som nevidela poriadne na cestu. Aké bolo moje zhrozenie, keď na displeji svietil časový údaj 3.45!!
Rozmýšľam - čo teraz? Hodinu sedieť opustená na tmavej vlakovej stanici? Tak hybaj - späť domov. Pol hodinku som si ešte pospala :)) a potom som celý proces zopakovala, s tým rozdielom, že pouličné lampy už svietili a ani stanica nezývala prázdnotou...
Pre moje poučenie a možno aj pre poučenie iných vyplýva, že častokrát ani malá "lenivôstka" sa nevypláca... :)))
