Zmena je život alebo život je zmena?

Niekto, kto je „svetobežník“ alebo ten, kto v pohode prijíma zmeny by s tým nemal sebamenší problém. Avšak moja sestra je skôr ten domácky typ. Po ukončení SŠ pracovala 4 roky vo svojom rodnom meste, kde sa síce vypracovala v oblasti svojho pôsobenia, ale ako sa hovorí, ostala „na jednom mieste“. Neskôr ju preradili inde (Samozrejme pojem centralizácia by mi mnohí chceli vyhovoriť, ale nikomu sa to nepodarí, pretože ak sprivatizovaná bývala štátna (monopolná) poisťovňa začne rušiť svoje rozsiahle pobočky a prepúšťa ľudí, pričom v okresných mestách necháva „len“ akési priehradky, čo to potom je?), ale len o zhruba 30 km. Keď sa tam konečne na novom pracovisku adaptovala (cca 7 mesiacov), znova „potešujúca“ správa, ideš inam. A zase poriadne ďalej. Tak sa moja sestra zbalila, pretože túto vzdialenosť už nezvládne len tak za deň a ideš ho na privát. S plným 65 litrovým vakom a cestovnou taškou (keďže nemá až také skúsenosti s „cestovným“ spôsobom života, sa vybrala včera na vlak odchádzajúci z rodnej dedinky o 11.00, ááále keďže bol prvý máj, tento vláčik „pustili“ skôr kvôli nejakej poľskej delegácii z príležitosti tohto sviatku. Ktože by si pomyslel, že nabaleného cestujúceho môžu postretnúť takéto zmeny? Všetci známi vlastniaci auto boli v tom čase v kostole, takže moja zlatá už poriadne „nanervovaná“ sestrička si zavolala taxík za 350,- do mesta ku ďalšiemu vlakovému prípoju. A to jej ešte výpravca u nás povedal asi toľko, že „veď aj na iných staniciach zostali cestujúci“. Ó, aké empatické. Keďže ja v KE už pracujem pár rokov, dnes sme sa dohodli, že si spolu „kukneme“ hokej. No, chyba lávky, jej nová spolubývajúca nemala kľúče od vchodu a tak sestrička po 2. tretine cupotala odomknúť vchod na druhú stranu mesta (Tú 1. sme nevideli, cestovali sme domov z práce). Dosť nadávala na mesto svojho pôsobenia, myslím, že chvíľočku potrvá, kým si naň a na život v ňom zvykne a bude aj menej zničená ako v tejto prvej fáze adaptovania sa. Držím jej palce :).