Môj dom, môj hrad?

Milujem, keď som doma. Uvoľnená si žijem akoby 2. život. Úplne iný než tam vonku, v práci, medzi ľuďmi. Naruší ho azda len zlá nálada mojich najbližších a najmilších a ... mravce. Teraz som možno brnkla na citlivú strunu mnohým. I keď by si niekto pomyslel, že po zhruba desiatich rokoch by z nás mohli byť tolerantní spolubývajúci. Naše mravce si vybrali za svoj dom kuchyňu. Neviditeľnými škárami si vychodili cestičky a neúnavne sa prechádzajú a prechádzajú. Hore, dole, hore, dole..., ale aj zľava doprava či späť. Jediná pozabudnutá omrvinka alebo čaj ... a čierna čierňava sa zhŕkne. Ten čaj už potom obsahuje aj utopených plavcov. Tiež kryštálový cukor sme mnoho ráz priam preberali ako Popoluška svoj hrach a ďalšie strukoviny. Raz som však víťazoslávne doniesla domov „čínsku kriedu“ – moje vlastné pomenovanie podľa znakov na obale. Počas štúdia na VŠ sme ňou úspešne bojovali proti miniatúrnym faraónom, tak som to chcela skúsiť aj doma. A „naše“ mravce? Miesta a potraviny okrúžkované „čínskou kriedou“ obchádzali a našli si niečo iné – v kuchyni. Tak som to vzdala. Snáď existujú aj iné, skôr chemické, no možno účinné spôsoby, avšak ich realizáciu nechávam na rodičov. A oni? Neviem na koho (10 rokov!!). Najnovšie už mravce pendlujú aj po práčovni. Tú kuchyňu ešte viem pochopiť, ale prečo sa nasťahovali aj tam? A úplne na záver: Nedávno som telefonovala so sestrou (bola vo svojej izbe), odrazu reve do telefónu: Ja ťa zabijem!! Ja ťa zabijem!! Už asi tušíte, komu to patrilo. Mne veru nie...:)).