Nedávno sme boli na návštevu u kamaráta. Veľmi milý chlapec, začiatkom júna promoval, reku, oslávime inžiniera.
Privítali nás ako sa patrí, hostiteľ sa staral, príjemní rodičia konverzovali.. Ako ináč, rozprávali sme sa aj o budúcnosti, čo a ako po škole. Pyšný otecko nám oznámil, že ich čaká ešte jedna milá udalosť, ich druhý syn bude vysvätený za diakona. Dostali sme oznámenie. Aj keď by som sa rada zúčastnila, nedalo sa, práca nadovšetko :)).
Príjemné spomienky na túto návštevu zastrela včera JEDNA VEĽMI NEPRíJEMNÁ SPRÁVA. Kamarátov brat mal nehodu a včera zomrel. Mikrospánok. Akoby som dostala facku. Najprv som nechcela veriť s nádejou, že je to žart. Viem, viem, s takýmito vecami sa nežartuje a tak som v sekunde uverila.. V tej chvíli jediné, čo vám príde na um, je len tisíckrát vyslovená otázka Prečo? Potom až následne ďalšie...kamarát mal prísť k nám, že sa zabavíme, aj ich rodičia čakali všetko možné, len nie toto! Nuž naše stretko sa odkladá na neurčito. A bolesť všetkých je veľmi veľká a... poznám to z vlastnej skúsenosti. Bezmocnosť, zlosť, niekedy až nenávisť ku všetkému (v mojom prípade).
Naozaj, "nevieš ani dňa, ani hodiny" - je to také pravdivé a v mnohých situáciách také bolestné. Prosím vás, dávajte si na seba pozor. Ďakujem.
