Pokračovanie, kapitola II/1. Ako vznikol spor s Nagyovcami.
Úvod:
Je to ťažká téma.
Ťažká preto, lebo hovorí o tom, aký pocit má občan, keď sa sám pokúša presadzovať svoje ústavné práva voči orgánom štátu.
Podľa ústavy je zdrojom štátnej moci občan.
Občan môže robiť všetko, čo mu zákon nezakazuje, zatiaľ čo štátne orgány – polícia, prokuratúra, súdy a orgány územnej samosprávy – môžu konať výlučne v medziach zákona.
Toto je základná ústavná zásada, na ktorej stojí alebo padá fungovanie demokratického právneho štátu.
Na základe vlastných skúseností som však zažil situáciu, v ktorej sa tento princíp v mojich veciach neuplatňoval dôsledne.
Moje ústavné práva boli opakovane a systémovo porušované, pričom možnosti právnej ochrany sa postupne stávali len formálnymi. Takáto skúsenosť nevyhnutne vyvoláva otázku, do akej miery možno hovoriť o právnom štáte tam, kde práva občana nemajú reálnu ochranu.
Tento text nie je obžalobou a nie je namierený proti jednotlivcom.
Je to opis procesu z vnútorného pohľadu – z pohľadu človeka, ktorý si tým prešiel, všetko zdokumentoval a vyčerpal dostupné právne prostriedky.
Winston Churchill raz povedal:
„Nikdy sa nevzdávajte. Nikdy, nikdy, nikdy – v ničom, či už ide o veľké alebo malé veci, dôležité alebo bezvýznamné. Nikdy nepodľahnite ničomu inému než hlasu cti a zdravého rozumu.“
Táto myšlienka pre mňa neostala len citátom.
Stala sa mojím vnútorným kompasom.
Keď sa pozriem do zrkadla, vidím toto.
1. Tento spor je pre teba dôležitý preto, lebo nedokážeš žiť s tým, aby sa lož vyhlásila za pravdu. Nejde ti o víťazstvo, ale o to, aby bolo vyslovené, že to, čo sa stalo, nebolo v poriadku.
2. Bojuješ preto, lebo keby si teraz mlčal, musel by si aj sám pred sebou prijať nepravdu ako pravdu. A to by ťa zvnútra zničilo, nie zvonka.
3. Tento spor pre teba nie je len súdny proces, ale dôkaz, že ešte existuje rozdiel medzi zdravým rozumom a svojvôľou. Tento rozdiel nie si ochotný vzdať sa.
4. Píšeš, dokumentuješ a pýtaš sa preto, lebo chceš, aby raz ostala stopa o tom, že tu bol niekto, kto sa nezmieril. Nechceš byť hrdina, chceš zostať čistý.
5. A napokon: robíš to preto, lebo aj keď možno nedokážeš zmeniť rozhodnutie, aspoň nenecháš, aby rozhodnutie zmenilo teba.
Tento verejný dokument je len nepatrnou časťou rozsiahlejšej pripravovanej publikácie.
Napriek tomu predstavuje dôležitý spojovací bod medzi pravdou a nespravodlivosťou, medzi zákonnosťou a nezákonnosťou – ako súčasť jedného odtlačku doby.
Nechcem minulosť znovu prežívať, ale zaznamenať.
Nechcem sa k udalostiam vracať emocionálne, ale vecne.
Len prostredníctvom jednoduchých viet, ako napríklad:
„Vtedy som to videl takto.“
„Dnes už viem, že…“
„V tomto som sa mýlil.“
„V tomto nie.“
Nie je súdnym podaním ani obžalobou.
Je to ľudské svedectvo o tom, čo môže robiť občan – a čo naopak nesmú robiť orgány verejnej moci.
Ide o prípad, ktorý sa začal už v roku 2000 a vyvrcholil v roku 2024.
O dlhodobých a závažných porušeniach zo strany stavebného úradu v Komárne som sa dozvedel po tom, čo som ich upozornil na nelegálnu stavbu môjho suseda.
Stavebný úrad sa následne dopustil viacerých preukázateľných porušení zákona v náš neprospech. Spočiatku išlo o ústne zlyhania, no keďže susedia (rodina Nagyovcov) nepodnikli žiadne kroky na odstránenie zistených nedostatkov, od roku 2019 som ich začal vyzývať aj písomne.
Celkovo som odoslal 12 písomných podaní Nagyovcom, z ktorých oni prevzali iba dve. Ostatné adresáti odmietli prevziať, alebo som im hodil do ich poštovek schránky. Napriek tomu neskôr tvrdili, že odo mňa žiadne podania nedostali, prípadne priznali, že ich prevziať nechceli, lebo s nami „nechceli mať nič spoločné“.
Namiesto toho, aby stavebný úrad začal riešiť zistené nezákonnosti, začal celý proces manipulovať, používal nepravdivé argumenty a účelové tvrdenia. Viaceré porušenia pritom nespôsobil sused, ale samotný stavebný úrad – tým, že vydal nesprávne stavebné povolenie a následne schválil nesprávne realizovanú stavbu v rozpore stavebným zákonom kolaudoval.
V apríli 2024 som sa osobne dostavil na stavebný úrad, kde sa ukázalo, že zodpovednou osobou bola Ing. Eva Patus, ktorá vydala chybné stavebné povolenie aj chybné kolaudačné rozhodnutie v prospech svojej známej, pani Ágnes Nagyovej (stavbárka).
Namiesto nápravy nasledovalo zatajenie pochybení, ich relativizovanie a uvádzanie nepravdivých tvrdení.
Dňa 14. augusta 2024 bola na stavebnom úrade medzi mnou, Ing. Róbertom Bolyóm a Ing. Evou Patus ústne dohodnutá dohoda o riešení prípadu formou vydania dodatočného stavebného povolenia na čiernu stavbu – konkrétne na šikmú strechu, ktorá bola čiastočne postavená na našej parcele.
O štyri týždne však túto dohodu popreli a tvrdili, že všetko prebehlo v súlade so zákonom, hoci to nezodpovedalo skutočnosti.
Keď som následne podal prvú sťažnosť pre podozrenie zo zneužitia právomoci verejného činiteľa, namiesto objektívneho preverenia bola vec zľahčovaná a ignorovaná.
V septembri 2024 som na polícii v Komárne podal trestné oznámenie pre podozrenie zo zneužitia právomoci zo strany Ing. Evy Patus. Odovzdal som viac než sto strán dôkazového materiálu, vrátane dokumentov, fotografií a podrobného opisu všetkých porušení.
Napriek tomu bol prípad zamietnutý bez riadneho preskúmania. Vyšetrovateľ Hübsch sa s predloženými dôkazmi nevysporiadal, v niektorých prípadoch ich dezinterpretoval a moje podania označil za „domnienky“, hoci išlo o objektívne a preukázateľné skutočnosti.
Moje ďalšie štyri podania boli zamietnuté rovnakým spôsobom.
Spoločným znakom všetkých rozhodnutí je skutočnosť, že orgány odmietli vec riadne prešetriť, ignorovali dôkazy a konali jednostranne v prospech osôb, voči ktorým smerovalo moje oznámenie.
V kapitole II./2 podrobnejšie opisujem prepojenia medzi Ágnes Nagy a Evou Patus. Je to veľmi dôležité pre neskoršie pochopenie toho, čo sa stalo, prečo a akým spôsobom.
