B. je klavirista, a nie hocijaký. Iní sa v 16 rokoch (on síce hrdo udáva 16 a 1/2) pokúšajú odohrať aspoň tie základné klavírne etudy, on si etudky dáva iba na rozohranie, zvláda viacero prednesov za rok a popri tom vyhráva klavírne súťaže pre mladé talenty. Z hudobnej teórie všetci neporiadni žiaci absolvovali iba vďaka jeho bezbrehým vedomostiam o hudbe, s ktorými vedel občas správne helfnúť. Najvďačnejšia téma na rozhovor s B. je hudba, dejiny hudby, hudobné nástroje, hudobný skladatelia, prípadne jeho hudobné napredovanie na ZUŠke. Pravda, kam by už aj napredoval, minulý rok končil ako najlepší absolvent toho ročníka. Chopin by bol nadšený.
Týmto úvodom nechcem B. zaškatuľkovať. Niekedy sa B. prejaví aj v inom svetle. No neviem čo by Chopin povedal na toto ...
Každý má niekedy pocit, či až nutnosť prejaviť sa. Dať vedieť okoliu, že nie je ten za koho ho pokladajú. B. sa asi znepáčil imidž "hudobného suchára" a rozhodol sa začleniť do spoločnosti "veľkých chlapcov" , no nepoužil najlepšie prostriedky. Čo všetko v ten večer stiahol ani nebudem menovať, a vlastne si to už ani poriadne nepamätám. Dôsledky si však budem pamätať nie len ja ale aj zvyšok zájazdového autobusu... častá otázka na B. znela: "A čo na to Chopin?"
Na zájazde v zahraničí sme bývali v rodinách, B. býval tiež, a sólo. Každý niesol rodine nejaký ten darček alebo suvenír zo Slovenska, B. rodina sa mohla pochváliť, že tých darčekov dostala viac, a neboli všetky zo Slovenska. Najmä tá nová posteľná bielizeň nie.
B. sóloval na koncerte ťažkým prednesom od klavírneho virtuóza Chopina. Ťažký prednes mohol byť odmenený iba potleskom, o to búrlivejším z našej strany publika, ktorá vedela o B. "včleňovaní sa do spoločnosti" deň predtým. B. sa nestal populárny svojím nasilu vytvoreným imidžom tvrďasa, v tom mu jeho "prostriedky" nepomohli. Pomohol mu Chopin.
