Zmaturovaná a plná nápadov, ideálov a podobne. I don't want to achieve immortality through my work... I want to achieve it through not dying. :)(Woody Allen) Zoznam autorových rubrík: Fajn akcie, Music, Súkromné, Nezaradené
...téza, ktorá síce nie tak úplne zodpovedá výstrahám apokaliptických enviromentalistov (alebo bývalých viceprezidentov USA) ale má podobné posolstvo, ma už vôbec neprekvapuje. Dokonca si ju dokážem celkom slušne zdôvodniť. Najmä keď mi pohľad skĺzne na naše preplnené smetiaky pred domom.
Slovo dostihy sa mi doteraz vždy spájalo so snobsky prežitým popoludním, plným postarších mužov v elegantných frakoch stávkujúcich nehorázne peniaze a dámičiek s trendy gýčovými klobúkmi. Až dovčera, keď som šla na dostihovú dráhu do Petržalky a môj stereotyp bol vyvrátený, ale celkom pozitívne.
No, chcela by som sa pochváliť. Ako sa už chválim asi každému, a ževraj je to už dosť otravné, ale ja si nedám povedať... takže, od dneska som oficiálne vodička (šoférka je asi lepšie slovo:) a ako sa cítim? To veľmi rada popíšem.
Je to nanič! Sedím za počítačom, kukám na monitor a nič... ale nee, ja to musím aspoň začať písať!
Každý osemnástku, to významné životné jubileum oslavuje ináč. Keďže v deň mojich osemnástin mala predpremiéru v SND slávna hra o nemenej slávnom, možno najslávnejšom Dánovi, rodičia mi dali ako darček lístky do divadla.
Pre ludi, ktorych zaujima pokracovanie mojich prihod v Dansku...
Tento kratsi vstup bude o tom, ako Dani spievaju:) Nie, nejdem hodnotit ci cisto, falosne, nahlas alebo potichu. Chcem Vam predstavit jednu ich tradiciu, na ktoru su velmi hrdi a tyka sa spievania.
Vdaka stipendiu som sa dostala do Danska, na skolu ktorej forma je netradicna aj v severozapadnej Europe. Vola so to Folkhjskole a je to alternativa k predvysokoskolskemu studiu. Mladi Dani chodia do takejto skoly najst samych seba. Ja som si na takuto skolu prisla v prvom rade oddychnut od stereotypu slovenskej stredoskolacky.
Večerníček nestíham, v nedeľu ráno si radšej pospím a rozprávkový kanál mám nastavený medzi nemeckými stanicami, medzi ktoré nezvyknem zablúdiť. Rozprávkové knižky uvoľnili police pre učebnice a bábiky odpočívajú v prachu a v pokoji prúteného koša. Napriek tomu, rozprávkový svet mi chýba.
Pri čítaní sa môžeme najlepšie vžiť do deja, keď si samých seba predstavujeme medzi hrdinmi príbehu. Týmto štýlom som sa už ocitla na pirátskej lodi, vo väzení, či na kráľovskom dvore. Pri hudbe sa však medze predstavivosti nekladú ani vopred napísaným dejom. Pri počúvaní sa ľahšie prenáša do nového prostredia. Cd so soundtrackom k filmu Amelie z Montmartru, od skladateľa Yanna Tiersena, nenechá vašu myseľ sedieť doma na sedačke. Moju myseľ prenieslo...
Kráčam na pláž mierne neistým krokom. Mám zrýchliť, spomaliť...ani sama neviem. Čo však viem na 100% - miestnym talianskym playboyom sa nevyhnem. Postávajú v skupinkách, ale aj jednotlivo na každom kroku a číhajú ako divá zver. Čakajú na svoju obeť... nejaké cudzie dievča, ktoré sa dá s nimi do reči a možno sa dá pozvať aj na pizzu....
Stále sa iba sťažujeme...nepoviem, často k tomu máme aj právo. Napríklad, kto by si neponadával, keď ráno na ceste do školy alebo do práce nestíha vďaka doprave. Možno chce zmeniť svoj osud, rozbehne sa do cieľa, no aj tento šľachetný plán mu zmaria nezašnúrované imidžovky - tenisky. No čo už, vstaneme, zaviažeme ako nás to v škôlke učili a veselo si to odkráčame do cieľa. V Benátkach by nám však nepomohli ani zašnurované imidžovky.
Počasie sa neumúdrilo ani vo štvrtok. Lialo ako z krhly. Dokonca sa mu podarilo zmariť plány rakúskemu vedúcemu, ktorý mal mať v ten deň na starosti tému. O téme sme sa mali baviť v teréne, na túre v alpskom predhorí, s krásnymi výhľadmi na jazero. No pršalo, a keďže som aj ja patrila k tým desiatim, čo nemali ani vetrovku a ani pršiplášť, podnikať túru v lejaku bolo pre zachovanie verejného blaha nemožné.
Počasie nám veľmi neprialo. Aj keď bol camp pri krásne čistom, veľkom jazere, kúpali sme sa možno tak raz. Niektorí dobrodruhovia sa šli čľapkať aj v daždi, ale mňa také čosi veru nelákalo. Keď už raz vyjdem z mokrej vody, rada by som sa aj osušila, a nie ešte v daždi behala po vonku. Preto som sa musela uspokojiť s červenou miestnosťou a s portrétami socialistických chlapíkov. Socializmus však už nie je životným štýlom iba starších ľudí. Čoraz viac mladých sa inšpiruje ľavicou a štýl a la socík je dosť „in“. Téma „kultúra mladých“ bola na programe v stredu.
Po prvom dni už mal každý svoju identitu a aj indentitu tých druhých aspoň ako tak zmapovanú. Téma druhého dňa nebola o tom, ako sa sami pozeráme na seba, ale ako sa na nás pozerajú tí druhí. Celý deň sme sa mali venovať stereotypom a obrazom, čo si vytvárame o veciach okolo nás
Tento môj krátky vstup bude o tom, ako sme si budovali vzťahy medzi ľuďmi z jednotlivých krajín. Vo vlaku na ceste domov, do Bratislavy, sme si spätne premietali situácie, kto na nás ako zapôsobil, s kým sme mali aký vzťah. Samozrejme, všetko záležalo na jednotlivcoch. A pretože sme v každej krajine aj takí aj onakí, máme medzi sebou rôzne vzťahy, či už je to priateľstvo, nenávisť, alebo možno v najhoršom prípade nezáujem. Dokonca sme si zostavili aj subjektívny rebríček obľúbených národov. Na samom vrchole boli Poliaci.
Prvý deň bol pred nami. Systém tábora už medzičasom pochopili všetci, aj keď niektorým to trvalo dlhšie. Išlo o pracovné semináre, po anglicky nazvané workshopy, na témy týkajúce sa rozličností medzi jednotlivými kultúrami účastíkov a veci, ktorá nás všetkých spája. Tou vecou je snaha o mier. Usporiadateľom celej tejto akcie bola okrem EÚ aj medzinárodná mierová organizácia IFOR ( The International Fellowship Of Reconciliation ), ktorá je svojím rokom založenia (1919) jednou z najstarších svojho druhu vo svete. Hlavným sloganom celého tábora boli otázky: How do you live? How do I live? Čo v preklade znamená: ako žiješ ty/ ako žijem ja?
Z ubytovania sme sa dostali až po spoznávanie nových tvárí, ktoré nám boli spočiatku v autobuse a na stanici také cudzie. Ako inak sa dá pozoznamovať ako predstavovaním celej skupine? No, existuje veľa spôsobov, ktoré dotyčného prinútia si všimnúť aj iných, nielen svojich kamarátov a nespôsobia mu psychickú ujmu pri rozprávaní pred štyridsiatimi neznámymi ľuďmi.
Risk je niekedy zisk. Aspoň v mojom prípade to tak platí, a potvrdilo sa mi to toto leto. Dostala som ponuku zúčastniť sa akejsi mládežníckej výmeny v Rakúsku. Napriek tomu, že som ani nevedela cez akú organizáciu, či s akým kolektívom idem, a čo bude témou celej akcie, povedala som si, že nič nestratím. A aspoň sa nebudem týždeň doma nudiť. Stretla som sa aj s organizátorkou zo strany Slovenska. Hneď ma potešilo, že je to mladá fajn baba, ktorá ma hneď zasvätila to tajov celej akcie. Ja som však bola zničená bratislavským slnkom a všetko, čo mi so zápalom hovorila, šlo jedným uchom dnu a druhým von. Oveľa viac ako plán tábora ma lákali pripravené koláčiky na stole v kanclíku.
Monty Python 4 ever! Kto by bol povedal, že britská, mierne anarchistická, humoristická skupina zo 70tych rokov bude stále obľúbená aj teraz? No keďže ja som ešte v 70tych rokoch nežila tak som nič povedať nemohla. Hovorím to ale teraz, na britskom humore sa dá zasmiať aj dnes.
