Nikdy by som si nepomyslela, že máme k Poliakom tak blízko.Ako bratov sme vždy brali Čechov, čo sa možno nášmu zdravému súrodeneckémuvzťahu dosť vypomstilo. Nepoznám azda ani jednu súrodeneckú dvojicu, kde byneboli nezhody, závisť a súperenie na dennom poriadku. No dobre, možno sa totýka najmä detí, ale čo je smutnejšie, aj odrastení súrodenci zvyknú byť naseba horší než psi. A tak to často vyzerá aj s nami a Čechmi! Doteraz imnevieme odpustiť niektoré ich výmysly, na ktoré sme možno sami doplatili, a všporte škodoradostne oslavujeme, keď Česi prehrajú. Toto sa však netýka vzťahus Poliakmi. Poliakov si vážime a oni nás berú ako dobrých susedov, u ktorých sadá za lacný peniaz (uvidíme dokedy) zalyžovať.
Náš vzťah sPoliakmi na tomto tábore bol podobný. Boli niečo ako naši bratia, kamaráti,spriaznené duše, aj keď sme ich v živote predtým nevideli. Do buglalovu smechceli ísť spolu, a dokonca sme boli presviedčať vedúcich, aby nás ako krajinynerozdeľovali. Boli sme asi prvé dve krajiny. čo si našli k sebe najľahšiucestu. Samozrejme nás okrem spoločných hraníca robenia si srandy z Čechov,spájal veľmi podobný jazyk. Keď sme sa ocitli v situácii, že angličtina nám vkonverzácii s inými ľuďmi nestačila, jednoducho sme každí prepli na svojmaterinský jazyk, našli spoločné slovíčko, preložili do angličtiny a fungovalisme bez problému ďalej. Taliani alebo Turci len ostávali stáť v úžase, či mámerovnaký jazyk, alebo dokonca či nie sme z tej istej krajiny. Vtedy sme sa ibana seba pozreli, zasmiali sme sa a povedali hrdo, že každý je odinakiaľ, alerozumieme si. Do tohto pevného zväzku neprenikol len tak hocikto, aj keď sa oto snažili.
Stalo sanám, že sme si sadli na lavičku pred bungalov a smiali sme sa na podobnosti azároveň aj odlišnosti našich jazykov. To bola azda najvďačnejšia téma, priktorej nám až slzy tiekli po lícach. Vtedy som sa ani nečudovala, ak si k námprisadol nejaký cudzinec v nádeji, že aj on sa zabaví. No pochvíli ho toprešlo, a to ani nie kvôli nám, lebo sme sa mu snažili niektoré vtipné situácieprekladať do angličtiny, ale v tom momente to stratilo celú svoju iskru. Vangličtine to už také vtipné nebolo, on nepochopil srandu, no a my, čo sme sastále rehotali, sme vyzerali, že sa smejeme na jeho účet. Témou tábora bol rešpekt,a to sme sa snažili dodržiavať aj voči ostatným. Nemohli sme sa predsa naniekom zabávať iba preto, že nám nerozumel. Však sranda bola akurát v tom, žeani my sami sme si často nerozumeli.
Keď sme samali deliť na nejaké aktivity do menších skupiniek, dali sme si záležať, abysme boli aspoň jeden Poliak a jeden Slovák pospolu. Našťastie - čo som sivšimla - takéto naše hlbšie kamarátstvo neodrádzalo iných od kontaktu s nami.Dokonca sa aj stalo, že sme sa s jedným Poliakom raz po programe ostalirozprávať s dvoma Rakúšanmi, ktorých zaujímali normálne vzťahy Slovenska aPoľska. Dostali sme sa pritom k debatám o národných športových reprezentáciách,spoločnej histórii, rozdielnostiam v kultúre... proste k témam, ku ktorým bysme sa asi medzi sebou nedostali. Opäť sa raz potvrdilo, že vďaka druhýmspoznávame samých seba.
