Jeden spôsob ma zaujal asi najviac. Bola to jednoducháaktivita ako podávanie rúk. Celkom obyčajné, no nie? Sranda však bola v tom, žesme mali na podanie rúk s čo najväčším počtom ľudí iba sedem sekúnd. Asamozrejme, nespočívalo to iba v podaní rúk; ako správne vychovaní sme sa malipozrieť dotyčnému do očí a zapriať mu pekný deň. Popritom sme si aj malizapamätať počet ľudí, s ktorými sme si podali ruky, a problém bol už na svete.Keď sme túto „fun“ aktivitu zopakovali asi trikrát, vždy na začiatku som sidala predsavzatie, že tentoraz už to budem počítať poriadne. Nakoniec to mojepočítanie skončilo asi po štvrtom podaní ruky. A to som mala na konci roka zmatematiky slušnú dvojku. Po toľkých podaniach rúk, nič lepšie ako ruku sivytriasť a nechať ju oddýchnuť ani nepripadalo do úvahy. Tak som si za necelúminútu podala ruku so všetkými štyridsiatimi neznámymi ľuďmi, s ktorými sommala stráviť nasledujúci týždeň.
Ruky bolisíce podané, ale mená som si nepamätala, dokonca ani mená báb z mojej chatky, ato sme už mali tú česť sa navzájom predstaviť. Začala ďalšia osvedčená etapazoznamovania. Mali sme utvoriť rad mien, jednoducho sa postaviť podľa abecedy.Keďže sa volám ako sa volám, ani pri tejto aktivite som viac ako dve menánespoznala. Automaticky som sa v presvedčení, že som to najposlednejšie meno vabecede, postavila na koniec radu a nikto ma z tejto mojej pozície nevyhodil.Akurát som si zapamätala, že predo mnou je Toms, ale kto je za mnou som anizistiť nemohla, lebo tam nikto nestál. Potom zasa mali ľudia v rade nahlaszakričať svoje meno, aby sa potvrdilo, že stoja správne. Kričanie si mocneosvojili, a tak som na koniec radu nedopočula, ako sa kto volá. Dokonca aniTomsa, ktorý stál predomnou.
Nutne bolotreba niečo vymyslieť, aby sa spoznali aspoň malé skupinky neznámych ľudí. Vždyje väčšia šanca, že si zapamätáš šesť mien ako štyridsaťšesť. Tak porozpočítaní na menšie skupinky som zistila, dokonca som si aj zapamätala, akosa volá tých šesť ľudí v mojej skupinke. Pokrok u mňa nastal, keď som si ichkonečne priradila aj ku krajine pôvodu. Meno Zuzana – myslela som si - jepopulárne po celom svete, aspoň tak ako je u nás na Slovensku. Nemýlila som saaž tak veľmi, ale skôr každý jazyk má svoju variáciu tohto mena. Aby som tozglobalizovala, začala som sa predstavovať skratkou Zuzi, ktorá však neskôrbola ešte viac komolená ako moje pôvodné meno. Ale z toho sa predsa ťažká hlavarobiť nedá, najmä ak ja som tiež poctivo komolila niektoré mená, najmä tieturecké. Pravdu povediac, zvykla som sa ohradiť, keď ma niekto volal Cuci, alenakoniec to nebolo až také zlé, ako keď niekoho menom Salemi naschvál všetci volali salámi, prípadne po slovenskysaláma. Téma akcie však bola rešpekt, takže komolenie mien nebolo naprograme. Pre dobro všetkých.
Základyzoznámenia už boli na svete, ale bol tu ešte celý týždeň pred nami, aby sme salepšie spoznali. Nato však celá táto akcia bola. A na to som tu aj ja, aby somnapísala, ako sa dajú spoznať rôzne kultúry za jeden týždeň.
