Slobodan Miloševič, pôvodom z bývalej Juhoslávie, žije už nejaký ten rôčik v americkom štáte Illinois. Dalo by sa o ňom povedať, že z davu vyčnieva iba "vďaka" svojmu menu. Človek by povedal, že má aspoň veselší život. Pravda je taká, že častejšie má z mena viac problémov ako úžitku. Na letiskách ho kontrolujú dlhšie ako ostatných cestujúcich, policajti mu chcú naparovať pokuty za rýchlu jazdu hodnú prezidenta, dokonca aj manželka musela dlho utajovať svoje meno pred rodinou. Ako by predsa prijali Miloševiča za zaťa? Chudák Slobodan, už by siahol po každom možnom riešení svojho problému, dokonca by si radšej zobral meno hollywoodskeho herca Brada Pitta. No neviem čo je horšie...
Pred nejakým časom si jedna stará čínska rodina chcela dať zmeniť svoje priezvisko. Ževraj bolo hanlivé. Myslím, že sa spájalo s nejakým výrazom opovrhnutia. Vtedajší Číňania asi najviac opovrhovali štvornohými miláčikmi, psami. Rodina "Pes" už dlhšie nevydržala niesť svoju nezávideniahodnú históriu a siahla po zmene.
Po zmene sa niekedy načahujú mnohé obchodné spoločnosti. Prvým vánkom zmeny ( rozmýšľam nad pesničkou- winds of change) je zmena mena a loga. Potom prídu nové pútavé reklamy, ktorých úlohou je prilákať ešte viac zákazníkov a zmena je spečatená. To, že meno si môžu meniť aj ľudia je už iná vec.
Meno je jedna z mála vecí, ktoré dostaneme hneď po narodení do vienka. Väčšina rodičov dá svojej vysnívanej ratolesti meno, ktoré si váži, ktoré sa im páči. To akú budúcnosť meno prinesie svojmu nositeľovi rodičia ešte nemôže vedieť. Miloševičovci by boli určie prekvapení, čo meno prinieslo ich synčekovi. Jednoznačne treba prizanť menu svoju silu, aspoň takú ako je sila slova. Slovo má niekedy väčšiu silu ako činy, dokáže viac zraniť, ale prípadne aj všetko "vyžehliť". Slová používame na pomenúvanie vecí aj ľudí, čiže každý má svoje meno, ktoré ho častokrát lepšie charakterizuje ako akékoľvek iné slovo.
