Nedele sme mávali domáci rituál čítania Dobšinského rozprávok. Potomsme sa presunuli zo spálne do obývačky, kde nás už čakal Kuko s novýmidobrodružstvami a rozprávkami. Niekedy sme bojovali za Kuka, ktorý šielv takom istom nevhodnom čase ako kostol. Kuko niekedy podľahol, ale ajtak zostával morálnym víťazom, narozdiel od spevníka v kostole.
Minulúnedeľu ráno som si zapla televíziu, že vrátim sa do škôlkárskych čias,ale posun v čase sa nekonal. Máloktorá stanica vytiahne populárnerozprávky zo zlatých fondov. Už ich nikto nepozná. Mladšie deti majúiné fantastické vzory ako som mávala ja, čo nebolo až tak dávno. Ja somsa tešila na Pa a Pi, ich pohodlnú raketu, ktorú som im neskutočnezávidela. Jurošík a Nešťastný zemepán sa ponaháňali a poozbíjali podusmievajúcim slniečkom a svedok čvirik zvykol len nechápavo pokrútiťhlavou. Maťko s Kubkom, Lienka Krasolienka, Maja a Vilko...piesok saleje a voda sype. Bola som schopná uveriť všetkému. Trojhlavémudrakovi, ktorý pojedal miestne slečinky, som vlastnoručne, aj za pomocišvárneho junáka, stínala hlavu, jednu za druhou.
Ale samozrejme,akcia nechýba ani novodobým detským rozprávkam. Pokémoni zvádzajúsúboje hodné rytierov, špiónky sú zas vždy v pravý čas na pravommieste. Aj keď sa podanie príbehu a celková atmosféra rozprávok meníspolu s dobou (ktovie či im to môžeme vyčítať), hlavé že princíp ailúzia ostávajú. Dobro víťazí nad zlom a žili šťastne až do ďalšiehodielu.
