Alžbeta chcela byť vždy iná, ako sa to s obľubou hovorí, chcela byť jednoducho „in“. Keďže sa však stránila všetkým svojim blízkym i priateľom z rodnej lúky, bola skôr „out“. „To je tá dnešná mládež!“ krútili hlavami jej rodičia. Vzdorovitá dcéra napriek všetkým zákazom svojich rodičov pri každej možnej príležitosti uletela do najbližšieho mesta. Alžbeta si mesto natoľko obľúbila, že bola skalopevne rozhodnutá ihneď po dovŕšení osemnásteho mesiaca svojho života vyletieť z rodného stebla a usídliť sa v rušnom meste. Do jej osemnástich narodenín zostávalo len pár dní. Nad týmto životným rozhodnutím premýšľala i oného spomínaného krásneho skorého rána. Pri svojej prelietavej prechádzke sa zastavila na najbližšej autobusovej zastávke. Lienka obdivovala krásne farby rôznych plagátov nalepených zvonka i zvnútra zastávky. Z nemého úžasu ju vytrhli až davy uponáhľaných ľudí rútiacich sa k práve prichádzajúcemu autobusu. Lietacím slalomom sa snažila vyhnúť všetkým tým rukám, pleciam a hlavám, ktoré sa zrazu ocitli v jej tesnej blízkosti. „To bola fuška!“, povedala si Alžbeta. Stále mala od strachu zavreté oči. Sadla si na okno autobusu. Konečne v bezpečí. Cítila silný tlkot srdca. Ďakovala Bohu za malé krídelká, ktorými ju obdaril. Keď však otvorila svoje vyľakané očká, preľakla sa ešte viac. Z druhej strany autobusového okna na ňu hľadeli stovky malých očiek patriacich podobne malému tvorovi, akým je Alžbeta. Mucha. Čierna mucha. Tlkot srdca patril jej. Alžbetini rodičia boli rasisti a aj ich dcéra bola vychovávaná v rasistickom duchu. Mladá lienka však mala vlastný rozum a už dávno zahodila všetky rasistické i homofóbne predsudky za hlavu. Široko ďaleko bola známa svojimi liberálnymi názormi. Mucha jej ihneď učarovala. Bola taká krásna. Alžbetino srdce, oči i ruky sa na zlomok sekundy stotožnili s nádhernou bytosťou sediacou na druhej strane okna. Nezmohla sa ani na slovo. Od úžasu znehybnela a len ťažko lapala dych. Keď sa ako tak vzchopila, mucha z ničoho nič začala lietať po skle autobusu. Lietala hore dole, zo strany na stranu, krížom krážom, až sa lienke začala točiť hlava. Zrazu nastala neskutočná rana: plesk! Namiesto krásnej muchy sa na opačnej strane okna na lienku pozeralo sto malých očiek čiernej machule nalepenej na skle. Niekto pleskotom zavraždil nádhernú neznámu s ešte čerstvým výtlačkom entomologického magazínu Hmyz. Lienke sa v okamihu zrútil celý svet. Stratila práve nájdenú lásku svojho života. Alžbeta bola na dne svojich síl. Nehybne sa skĺzla na chodník. Ó akí sú ľudia krutí. Všetka zloba mesta sa nahrnula na lienkine plecia. „Ako som tu chcela žiť?!“ Neverila tomu, čoho svedkom sa práve stala. Upierala svoj zrak k nebu a tichučko plakala.
V tom malý chlapec postŕhal farebné plagáty z autobusovej zastávky. Šeď jej stien splynula so šeďou mestského prostredia. Chlapec sa rozbehol po chodníku...puk! Alžbeta zomrela vo veku nedožitých osemnásť mesiacov.
