Vráža do ľudí. Teda, oni vrážajú do nej: bieli, čierni, žltí, zelení, červení. Svätožiara nad tou veľkou sochou uprostred ulice pripomína nejaký výjav z kostolných mozaiok. Vraj Panna Mária porodila Ježiša v trinástich rokoch. Trinásť. To už bolo poriadne dávno. Sedem rokov akoby neexistovalo. Bez duševného pokroku, bez pocitu dospelejšieho uvažovania ďalej kráča. Už nie po mačacích hlavách. Na kraji rozbitého chodníka sedí chrúst. „Slečna, dávajte pozor kam stúpate!“ povedali jej tie malé tykadlá a naposledy vydýchli.
Kráča, vlasy sa jej vlnia od dažďa. Musí predsa zmiesť toho chrústa. Špinu na chodníku. Pri prvom prechode pre chodcov znova uvidela tú štvornohú stvoru. Smeje sa chvostom ako vždy. Slečna žmurkla a stvora zmizla. Zastavila sa pri ďalšom kostole. Už sa to blíži. Keby si bol iný, možno by sa toto nedialo. Keby ťa ľudia robili iného. Ak si všemohúci nemôžeš byť iba dobrý. Bože. Do kostola by mali ľudia chodiť nahí. Čo tam po nedeľných šatách. Neomylná cirkev. Slečne je na zvracanie, tak radšej kráča ďalej. Ale už sa to skutočne blíži. Prešla popod hradby a bola na mieste. Bola na moste. Znovu sa vykukla tá štvornohá stvora a lízala slečne ruky. V orieškovohnedých očiach jej blýskali plamienky vernosti a stále sa smiala chvostom. Slečna už nekráča. Hľadí stvoru po vlasoch. Ešte aj do tej novej sa musela zamilovať. Práve teraz. Zbytočné plytvanie energie, srdca, nádychov, výdychov, pohľadov a sĺz. Len tá štvornohá stvora ju tu drží. Ale keď slečna žmurkne, stvora sa stráca. Tak to spravila. Spravila ten najsebeckejší čin aký ľudia robia. Skočila.
