Hneď v prvom kupé sedelo pár Rómov, neviem prečo sa mi žiada podotknúť, že čistých a slušne oblečených. Mali tam práve tri voľné miesta, presne pre staršie dámy, s ktorými sme sa hromadne tlačili medzi stenami vlaku. „Tam si nesadnem!“ poznamenala jedna z nich odkazujúc na pleť cestujúcich. Keďže sa týmto rozhodli zostať trčať v chodbičke hneď na začiatku, smelo a zrejme už menej slušne som ich obišla a zamierila si to k skupinke mojich známych. Zmocnili sa ma zvláštne pocity hnevu i ľútosti. Áno, rozumiem. Tiež som veľakrát stretla vo vlaku páchnucich opitých ľudí aj príslušníkov rómskej menšiny, ku ktorým by som si nesadla. Nenávidím však rasistické hádzanie všetkých „tmavších“ do jedného vreca. Poznám veľa slušných Rómov. Doktora, záhradného architekta i pracovitých robotníkov. Možno tieto babičky mali skutočne zlé skúsenosti s rómskou komunitou. Možno je to odpor k niečomu odlišnému, inému. Neviem. Ja som však rada, že patrím k tým, ktorí dokážu cítiť ľudskosť i k iným farbám pleti, kultúram a odlišnostiam všakovakého druhu.
A ešte príhoda na záver. Jedna známa pracuje v obchode s odevmi. Pravidelne tam chodia skúšať kradnúť rôzni ľudia, najmä však Rómovia. Pred pár dňami prichytila muža ako kradne oblečenie. Upozornila ho na to a on ju fyzicky napadol. „Bol „biely“! A ani nevyzeral ako feťák!“ povedala. Ľudia sú ľudia. Bez ohľadu na farbu pleti.
