Mal som totiž reálne problémy s prilbou, ktorú som vyfasoval o dve čísla väčšiu. Pri plazení mi stále padala podobne ako nohavice, do ktorých by som sa spratal aj s nešťastným programátorom dokopy. Vvýstroj nám rozdali ako prišlo, na nejaké to číslo sa nehľadelo. Až postupne sme si to medzi sebou vymenili. Mňa najviac trápili kanady, ktoré smrdeli ako opičí loj. A prilby .... Plukovník prezývaný Suchý Pedro nám totiž prezradil, že - keby niečo - tie plecháče nás aj tak nespasia. "Vaše prilby majú tú výhodu, že vám v nich po guľke zostane aspoň mozog pohromade", povzbudil nás svojím otcovským úsmevom. Vtedy som naplno pochopili výhody mieorového života.
Na rote sme museli mať prilby na skriniach, čo sa mi vypomstilo hneď pri prvom nočnom poplachu. Musím korektne uznať, že na presný čas "nečakaného" prepadu nás vždy dopredu upozornili. Aj tak bola píšťalka o tretej ráno pre nás ako ľadová sprcha. Okamžite sme dali plachty na okná. Zasvietiť sme nemohli. V izbe sa mátožilo niekoľko nahých chlapov. Jeden z nich vrazil do skrinky a prilba mi spadla na hlavu. Odvtedy mi píska v uchu, ale považujem to za obeť vlasti. Ešteže mi po tom všetkom zostal mozog pohromade.
Prišiel som na to, že len systematickým ulievaním sa mi podarí zachovať si akú-takú duševnú rovnováhu. Myslím, že podobné myšlienky mali viacerí. Začalo sa to úľavami. Boli to v podstate potvrdenia od lekára, čo všetko vojak nemôže. Byť úľavistom znamenalo skutočnú Úľavu. Napríklad vojak nemôže istý čas chodiť na rozcvičky, vojak nemôže pochodovať, ísť do terénu. Samozrejme, vždy len z objektívnych príčin. Úľava však nikdy nikomu zadarmo z neba nespadla. Bolo potrebné sa o jej predlžovanie dôsledne starať. Myšlienkami na Úľavy som sa preto zaoberal denne niekoľko hodín.
Lekár bol našťastie - tak ako my - ašpirant (čakateľ na zloženie dôstojníckej skúšky) a mal pre nás pochopenie. Stačilo byť originálny. A tak, keď som vyčerpal všetky bežné ochorenia, prišiel som s podozrením na slepé črevo, s pruhom a nakoniec s tým, že som ráno na nohe spozoroval Babinského reflex. "Vy ašpiranti ste jedna banda!", zasmial sa a poslal ma na vyšetrnie k neurológovi, aby zistil, či nie som retardovaný.
Úľavistov sa postupne hromadilo stále viac. Už vlastne nemal kto chodiť na rozcvičky. Dovolím si však skromne tvrdiť, že medzi všetkými som bol superstar. Dodnes neviem, ako sa mi podarilo vymeškať v priebehu pol roka zo školy takmer 300 hodín. Lepší bol už len Nadskoč, ktorého v Ružomberku operovali na koleno. Inak - v meste bolo vždy príjemne. Potvrdenie od lekára som mal vo vrecku za hodinku a zvyšok dopoludnia som sa túlal pom podnikoch. Na kávu som chodil do Turca, na kokteil do cukrárne a na držkový perkelt do Saigonu. Čítal som noviny, žmurkal na pekné Martinčanky a navštevoval Slovenskú národnú knižnicu.
Raz sme takto sedeli úľavisti v XY Clube na pive. Rota bola na cvičení, nás ale lekár poslal na polikliniku. Práve sme zapíjali vojenský život, keď pred nami ako z pekla vyrástol plukovník Vranoplach so svojím zástupcom. Zdalo sa mi, že ho skutočne poslal sám Lucifer. Soptil na nás síru a sľuboval nám ťažký život v Sabinove (vtedy tam bol ešte vojenský žalár). Nakoniec sme však nedopadli najhoršie. Na mesiac nám zastavili povýšenie, čo mi bolo ukradnuté. Aj Vranoplach by totiž ťažko vysvetľoval, akú činnosť chcel v krčme vykazovať. Či náhodou tiež nechcel otráviť červíka. Ja som však musel prechodne sekať dobrotu a vrátil som sa na bojisko.
Stiesnený pocit v bojovom vozidle, nutkanie na zvracanie, pach nafty, tma, vystrašené tváre, zvonenie prilby, povel na útok .... Po lúke beží šesť vojakov, rojnica. Náhodmý pozorovateľ by pukol od smiechu. Gumové granáty, stratený zásobník, zlomený bodák ... Zato výkriky "Hurááááááááááá! Hurááááá! Áááááá!" rozliehajúce sa pri čelnom útoku by vystrašili aj chladnokrvného nepriateľa. Pripomenulo mi to detstvo, keď sme sa hrávali na dvore. Na sovietsky seriál Štyria tankisti a jeden pes. Zdalo sa mi, že spôsob boja sa odvtedy nezmenil. Príjemné bolo zistenie, že mám silný hlas. Ako veliteľ budem poriadne kričať na vojakov. Potom som však prepadol trudomyseľnosti. Ako psychológ by som to nazval subdepresívnym stavom.
